Anton Gúth

Prof. MUDr. Anton Gúth, CSc., (1951) prednosta Rehabilitačnej kliniky Nemocnice s poliklinikou akademika L. Dérera v Bratislave, rodák z Levárek, vynikajúci lekár a pedagóg, autor viac ako 120 odborných článkov, 30 odborných kníh (30 rokov je vydavateľom a šéfredaktorom odborného časopisu Rehabilitácia), svojou výraznou dvojdomosťou, vnútornou previazanosťou profesie s kultúrno-estetickými hodnotami, s hlbokým ponorom do slovenských národných tradícií a histórie i regionálnej identity predstavuje v dnešnom roztrieštenom čase a priestore výsostne renesančného človeka s pevne ukotvenými morálnymi kvalitami. Popri medicínskej a pedagogickej práci sa systematicky venuje štúdiu dejín Slovanov a Slovákov, osobitne otázkam našej histórie v 8. až 9. storočí. Literatúra je ozaj Gúthovým druhým domovom. Najnovšie to potvrdzuje románovým debutom Keď je nedeľa, musíme mať vianočku, akousi ságou rodiny, dediny a vôbec obyvateľov dolného Záhoria. Autor nás hneď v úvode uvádza do frontového ošiaľu na jeseň roku 1914 pri poľskom meste Lublin. Vojaci Michal a Ján, schúlení v zákopoch pred nepriateľskou paľbou, nadávajú na tých, čo vojnu vyvolali. Michal príde o nohu, Ján takmer zomrie... Michala sledujeme na ceste bojiskami (v Rusku dokonca tlmočí Milanovi Rastislavovi Štefánikovi) až po jeho návrat domov v roku 1917. Od tej chvíle sa odvíja osud oboch rodín - Jánovej a Michalovej - už na Záhorí a v Bratislave. Pred čitateľom sa odohrávajú príbehy v čase vzniku prvej ČSR (,, Zastavme sa tot u Trajlínka v šenku. Ked ukážeš levér, naleje aj bez puaceňá. - A tak zašli do šenku. “), atmosféru zrodu prvej Slovenskej republiky, prechod frontu v roku 1945 („ Vlastní prechod prežili ze súsedama od Lagú ve sklepje. Tonda tam zbiu z fošňí také prične, na keřích sa dauo sedzet a ležat. Nigdo neležau, šeci sedzeli a modlili sa. Ked uderiu u Slápkú šrapnel, šecko sa zatrásuo. Jeden ze súsedú pusciu do gaťí. Mauí Páli vtedi povidau: Ňejak to tu smrdzí. A on, chudák, na to: To ufám tá mína... “), uchopenie moci komunistami, združstevňovanie, presťahovanie hlavných hrdinov do Bratislavy, štúdium jedného z aktérov na lekárskej fakulte, prvé zamestnanie, poryvy roku 1989, peripetie poprevratového života, všetko plnokrvne až do dnešných dní.Anton Gúth v knihe hojne využíva malolevárske nárečie. Dielo završuje preňho príznačným krédom. Naši predkovia už odišli. Čo po nich zostalo? „... A co zostane po nás? Peňíze sa rozkotúlajú. Auta dajú do šrotu. Domi a stavbi sa rozpadnú na prach. Nezostane nie, enem ten kúšček času, co stráviš s druhíma, enem tá odrobinka uäski, co dáš druhému, abi sa ťi otevřeli dvera... šecko sa odváži, postaví pred súdni stolicu a...“Pavol Dinka