Ernest Macák

Páter Pio. Životopis Pátra Pia.„Keď zomriem, poprosím Pána, aby som mohol zostať na prahu neba a neprekročím ho, kým nevstúpi aj ten posledný z mojich duchovných synov a dcér.“ Tieto slová pátra Pia vyjadrujú podstatu jeho svätého života. Páter Pio, muž s otvorenými ranami, veľmi trpel: nielen telesne, ale aj duševne a duchovne. Jeho osudom bol kríž, obeta a láska, k spovedajúcim sa, ktorí sa chceli zmieriť s Bohom.

Don Ernest Macák a Don Titus boli dve spriaznené duše v službe bratom. Obaja veľmi trpeli za komunistického režimu. Tu na zemi sa obaja stretli naposledy v októbri 1950. Po vyše dvadsiatich rokoch otec Ernest spomína na Titusa vo svojich rukopisoch. Táto knižočka Titus, odpusť mi to! je zostavená práve z jeho spomienok, v ktorých nám prináša osobné svedectvo o Donovi Titusovi. Podelil sa s nami o svoj pohľad na tohto muža, na jeho utrpenie, ale aj o svoje osobné zážitky s ním.

Čitatelia, ktorí poznajú príbeh Ernesta Macáka z jeho kníh Zápisky spoza mreží, Dva roky v katakombách a Diagnóza: Bláznom pre Krista, budú prekvapení, akú úlohu zohral pri organizovaní týchto útekov. Táto kniha je rozprávaním viacerých saleziánov o ich skúsenostiach s totalitným režimom a o ich skúsenosti života s Bohom počas jeho trvania.Prvé príbehy zachytávajú kruté päťdesiate roky stalinizmu, ďalšie sú z obdobia normalizácie a napokon sú z osemdesiatych rokov, ktoré boli stále ešte stresujúce, no skôr už dobrodružné. Táto kniha nie je popisom histórie saleziánov na Slovensku počas totalitného režimu. Čitateľom však prináša predstavu o ich vtedajšom živote u nás.

Všetko je milosť a dar. Don Ernest Macák dopĺňa do svojho životopisného rozprávania začiatok. Paradoxne k tomu pristúpil až teraz, v plnej zrelosti človeka a saleziána. Cez mnohé zážitky, neraz plné nečakaných zvratov, spomína na svoje detstvo, mladosť, na príchod k saleziánom do Šaštína, na noviciát a následné štúdium v ťažkých vojnových rokoch, na kňazskú vysviacku aj nástup komunistického režimu.V závere knihy sa ešte úchytkom vracia k spomienkam na niektoré chvíle svojho života zachytené v jeho predchádzajúcich autobiografických dielach: Zápisky spoza mreží, Dva roky v katakombách, Diagnóza: Bláznom pre Krista a Utečenci pre Krista. Autor na prahu svojho životného jubilea – požehnaných deväťdesiatich rokov – vyjadruje veľkú vďačnosť Pánu Bohu slovami, ktoré zanecháva ako svoj životný odkaz: Všetko je milosť a dar!

Dejiny Šaštína. Táto kniha nie je len rozprávaním o bolesti a nie je to ani kniha čisto historická. Opisuje zrod jedného z našich najvýznamnejších pútnických miest. Hovorí o jeho radostných i bolestných chvíľach v určitých dejinných súvislostiach, o jeho rozkvete i o snahe o násilnú likvidáciu a o jeho niekoľkonásobnom povstaní k novému životu.

Čitatelia, ktorí poznajú príbeh Ernesta Macáka z jeho kníh Zápisky spoza mreží, Dva roky v katakombách a Diagnóza: Bláznom pre Krista, budú prekvapení, akú úlohu zohral pri organizovaní týchto útekov.Úryvok z knihy:Príslušníci si mysleli, že ich chcem pohostiť a sadli si. Ja som si však chcel zabaliť trochu omšového vína, aby som mohol vo väzení slúžiť svätú omšu. Nechali ma prejsť do druhej izby. Z tej som prešiel do tretej, a tam som zbadal, že okno je bez mreží. Vyskočil som na dvor a bežal som po ulici, len tak v košeli. Chcel som sa skryť u evanjelického kňaza, ten ma však nechcel prijať. Potom som ozlomkrky utekal poza humná a cez záhrady. Napokon som vbehol cez bránu do istého domu, vybehol som na povalu a tam som sa ukryl. V dome bývali Maďari, nepočul som ich z povaly rozprávať ináč ako po maďarsky. Po mojom úteku z fary nastal v Komárne veľký poplach. Oboch príslušníkov bezpečnosti, čo ma sprevádzali na faru, ihneď zatkli. Ostatní ma hľadali a striehli na mňa.Dva dni a dve noci som sa nepohol z povaly, tretiu noc som sa ukradomky vytratil. Obyvatelia domu dodnes ani netušia, že sa u nich niekto skrýval. Potajomky som sa potom dostal do blízkej dediny a poprosil som známeho veriaceho roľníka, aby mi dovolil ukryť sa na pôjde v stodole. Každú noc po polnoci som zišiel na nejaký čas dolu do domu. Tam som si zajedol a trochu povystieral údy a slúžieval som aj svätú omšu. Keď som už nemal omšové víno, poslal som gazdu do nemocnice v Komárne po víno. Roľník ta šiel za istou sestričkou s prosbou, aby odovzdala istému lekárovi odkaz, že potrebujem prvú pomoc, t. j. nejaké peniaze a človeka, čo by ma sprevádzal na ďalšej ceste, lebo kraj okolo Komárna som nepoznal. Šla so mnou i von z dediny, až kým sme neprišli do kukuričného poľa.