Heinrich Pompey

Zomieranie znamená pre človeka koniec všetkých plánov, hranice jeho možností, skúsenosť, že je vydaný napospas osudu, a prerušenie všetkých vzťahov. Tým sa radikálnym spôsobom nastoľuje otázka zmyslu života a kvality posledných ľudských vzťahov. Autor v tejto knihe ozrejmuje náboženský rozmer a význam kresťanskej životnej múdrosti pri sprevádzaní ťažko chorých a umierajúcich ľudí. Vznikla tak praktická príručka určená predovšetkým na výučbu a ďalšie vzdelávanie ošetrovateľského a opatrovateľského personálu, spolupracovníkov a dobrovoľných hospicových pracovníkov.„Podľa kresťanskej teologickej tradície životné poruchy a nimi spôsobené celkové ľudské utrpenie sú vyvolané neochotou stáť si sám za sebou a stáť za skutočnosťou ľudí, ku ktorým ma viažu vzťahy. Človek, ktorý sa predvádza v podobe Adama, by chcel (vo vzťahoch) byť ako jeho odveký partner Boh. Nechcel prijať a uznať vzťah k Bohu vo vopred predurčenej skutočnosti. Všetky inter- a intraindividuálne poruchy vzťahov siahajú späť k tomuto „prvotnému Nie" („Ur-Nein"). Odmietnutie pravdy a popretie konkrétnej skutočnosti nachádza svoj praktický výraz v nadhodnotení seba a iných, v prepínaní vlastných síl, vo vytváraní svojho obrazu, skresľovaní a idealizovaní skutočnosti. Nemožno popierať, že tieto inter- a intraindividuálne poruchy duševných, duchovných a sociálnych reálnych vzťahov človeka sa môžu aj materializovať, čiže soma-tizovať, a že napokon môžu byť – pre jednotlivca síce nedokázateľne, ale predsa – príčinou psychosomatických porúch. Bolesť sa potom stáva telesnou i duševnou na-pomínateľkou, ktorá človeka vyzýva, aby sa vzdal chýb. Zážitok viny – ako následok prvotného Nie správnej životnej ekológii – predstavuje duševno-duchovný korelát k skutočnosti bolesti a je analogickou výzvou na metálom a na zmenu myslenia. Utrpenie a bolesť ako varovný a sužujúci signál poruchy vzťahu človeka sa môžu napokon premôcť iba vtedy, ak jednotlivec a ľudstvo dospeje k sebaprijatiu a ak je motivované zmieriť sa so sebou a s prírodou."