Ivan Kamenec

Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947. Kňaz, ktorý neposlúchal Vatikán, politik, ktorý bojoval s radikálmi vo vlastnej strane, človek, ktorý sa stal protirečivým symbolom celej éry. Prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso dodnes rozdeľuje spoločnosť aj historikov. Ivan Kamenec sa vo svojej monografii, ktorá vychádza v druhom, rozšírenom vydaní, zameral predovšetkým na kľúčové vojnové roky, keď vyvrcholilo pnutie v ľudovej strane aj v živote Jozefa Tisu, ktorý bol vždy viac politikom než kňazom. Radikálne krídlo využívalo a neraz i zneužívalo jeho pasivitu a „politiku menšieho zla“ na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií i osobných ambícií. Prezidentovi však prenechávali plnú politickú zodpovednosť aj za svoje vlastné činy. Vedome či nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra. Otázkou podľa autora ostáva, či si introvertný Tiso uvedomoval svoj postup na piedestál nedotknuteľnej autority, no tým aj absolútnej zodpovednosti, a vlastne politickej i ľudskej osamotenosti. Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu. Zostal sám s obrovským bremenom politickej a morálnej zodpovednosti.

Kniha slovenského historika Ivana Kamenca popisuje deštrukciu židovskej komunity na Slovensku počas holokaustu. Zaoberá sa vznikom a vývinom protižidovských rasových zákonov v období rokov 1939 až 1945, getoizáciou a deportáciami. Táto dôkladná a komplexná historická štúdia je otvoreným protestom proti násilníckemu pošliapaniu občianskych a ľudských práv. Na svoje prvé vydanie si musela počkať celých dvadsať rokov. Na začiatku normalizácie ju totiž odmietli preto, lebo údajne nebolo žiaduce zaoberať sa tzv. negatívnymi témami zo štátnych a národných dejín, prípadne prácu onálepkovali ako nemarxistickú. Priekopnícka historická kniha o holokauste na Slovensku vychádza v novom rozšírenom vydaní po tridsiatich rokoch od prvého vydania, je doplnená o nový úvod a kapitolu o formách židovského odboja.

Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947. „Mladoľudáci“ využívali a neraz i zneužívali jeho pasivitu, jeho „politiku menšieho zla“ na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií i osobných ambícií. Prezidentovi však prenechávali plnú politickú zodpovednosť aj za svoje vlastné činy.Vedome či nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra. Bol to jeden z dôležitých stupňov Tisovej osobnej tragédie. Otázkou ostáva, či si introvertný Tiso uvedomoval svoj postup na piedestál nedotknuteľnej autority, no tým aj absolútnej zodpovednosti, a vlastne politickej i ľudskej osamotenosti. Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu. Zostal sám s obrovským bremenom politickej a morálnej zodpovednosti.