Ivana Rathore

Dotyk motýľa, tak to nazývam, keď ma niečo skutočne výnimočné napadne. Takéto okamihy sú jemné a prichádzajú aspoň u mňa, keď sa mi nechcelo vôbec nič alebo som maximálne unavená. Je to moment, kedy ide o všetko. Buď to využijem, alebo to stratím, je to pre mňa veľký moment, kedy musím konať. Je to moment, kedy vesmír so mnou komunikuje a núti ma niečo robiť. Používam slovo, že ma núti, skôr nútim ja seba, lebo viem, že môj vesmír mi ponúka príležitosť, ktorú je potrebné a možné využiť. Vesmír ma takto oslovuje niekoľko krát denne a ja viem, že v tom nie som sama, sme v tom viacerí, prepojení cez vesmír – môj svet. Som šťastná od kedy viem, že vesmír je so mnou som si toho vedomá a viem, že bol so mnou aj pred tým, len ja som si túto myšlienku nepripúšťala. Bola som šťastná nespočetne krát mávala som obdobia šťastia a nevedela som prečo, teraz to viem a ďakujem vesmíru milión krát, že bol je a bude so mnou stále. Vesmír bol som od začiatku, no dozvedela som sa to neskôr. Nie, nie som smutná, že až teraz to vnímam, lepšie teraz ako nikdy. Môj vesmír, moja viera a ja nerozlučná trojka, ku ktorej patria ľudia na rovnakej frekvencii. Milujeme svoj život, nech sme prežili čokoľvek vo výslednom konci sme králi vo svojom svete.