Ján Marton

Tetris. Autor ako dieťa zbožňoval túto hru a rovnako tak do dnešného dňa nemení záľuby. Napísal svoj tretí román Spod striech, na ktorý musel dozrieť a dorásť. Na ktorý musel párkrát vstať z mŕtvych a zase umrieť. Spod striech je príbeh o odkrývaní neviditeľného svetla. Je o bežných ľuďoch, ktorým sa dejú bežné veci len na oko. Dejú sa im vzácnosti a prekvapenia. Smútok a láska. Radosť a plač. Nič nie je definitívne a len málo vecí je večných. Presne o tom je táto kniha. Lebo to, čo nevidieť, je najmocnejšie a najtrvácnejšie.

Marton sa vo svojej ôsmej zbierke básní postavil do role samého seba. Vyzliekol sa z kože. Totálne. Prezentuje sa v nej „prózou vo veršoch“. Niektoré nezvyčajne dlhé básne, sú vlastne akoby príbehmi, ktoré vypovedajú o sile čo sa ukrýva v nemennom pocite. Vo večnosti. Láska, ako hlavný motív v tejto zbierke dostáva priestor na každej strane. Jej pohladenie je rovnako silné, ako jej trieštenie v boľavých lúčeniach. Nemenná je výnimočná tým, že si ju autor odžil. Od prvej strany až po poslednú. V autentických veršoch bez vaty a prifarbenia nájdete ľahučkú stratosféru vánku, ale aj nečakané pády na tvrdú zem. Večné. Dopísané. Nemenné: „Čas letí ako uschnuté lístie na jeseň, niečo sa mení a niečo vôbec nie..“

Jaroslav Vitkovský sa narodil v roku 1974. Nevedno, či jeho rodný list symbolizoval rok prekliatia, lásky, alebo len zvitok pergamenu, čo sa utopil v krvi. Jaroslav Vitkovský a jeho duálny odraz zrkadla ponúka pohľad do duše na oko obyčajného muža. Na druhej strane pohľad do hlbočizného kráteru jeho zvrátenej podstaty. Do duše lásky a čistoty. Do rieky pokory i smrti. Do tichých krokov a márneho vzlyku. Do bolesti a hlbočizných rán. Jaroslav Vitkovský je jedinečný. Tak ako každý. Má rád bizarnejšie miesta a topí sa v úplne iných predstavách, ako iný jedinci v jeho veku. Presne tak sa aj prezentuje a zanecháva v tomto príbehu za sebou krvou nasiaknuté stopy. Klamár je príbeh o Jarovi. Klamár je o láske a červených vlnách nenávratna. Klamár je o prečudesnom šťastí. Klamár je o tajomne. Klamár sa stal, aj nie... Vyberte si. „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“. (Biblia – List Rimanom)

Marton nemusel dlho premýšľať nad názvom svojej siedmej zbierky básní. Vesmírna. Aj tak sa dá v skratke nazvať. Hlbočina pocitová, sloboda a odvaha plná zvláštneho strachu zo svojich snov sa v nej strieda s oslobodením vlastnej mysle. Keby Marton nepísal, neprežil by. V spomínanej zbierke nájde čitateľ vo veršoch veľmi silné odkazy na jemnú lyriku. Zbierka je písaná so slobodou v duši a čistotou myšlienok tam dnu. Básne v nej plávajú voľným veršom, občas rýmom, ale kladú hlavne dôraz na vzťahovú rezonanciu prežitého. Autor sa v básňach vyzlieka donaha a ponúka silný motív, ktorým je slobodné vyjadrenie o jeho vlastnom duchovne. O jeho vlastných pocitoch. O jeho vlastných hodnotách. A tá najvyššia hodnota je určite vzťah dvoch ľudí. Tá najčistejšia láska, aká len existuje. Marton o sebe hovorí, že je básnik s dušou pankáča. Miluje hudbu. Má dva paralelné svety, v ktorých žije súčasne. Zatiaľ to nie je diagnóza, iba pocit. Do hlavy sa mu však určite nedostanete, no do jeho básní môžete skúsiť. Možno sa na poéziu budete pozerať z trochu iného uhla, z inej strany a z iného pohľadu. Akoby ste nazerali na vesmír. Je predsa nekonečne pestrý. Ako každý pohľad na báseň, ktorá každým prečítaním zahreje.

Nultý ston je román o hľadaní ľudskej identity. Je to príbeh o stratách a nikdy nenachádzaných odpovediach na nevypovedané otázky. Je to príbeh o spojitosti s vesmírom a večnom kolobehu ľudských duší, z ktorých každá je dokonalým originálom.V Nultom stone sa stretáva Kocúr s Mačkou preto, aby sa mohli rozdeliť a nájsť tak svoje druhé krídlo. V príbehu plnom čistoty sa hlavné postavy hľadajú a nachádzajú. Oskar má svoje internetové rádio a Fabka svoj svet. Ľudia okolo sa ich dotýkajú a niektorí sa ich dokonca týkajú viac, ako iní.Tento román sa prelína s vesmírom, futbalom a všetkými dušami, čo ním plávajú.

Láskoslovník je vrecková príručka do sveta prázdnych stratosfér. Štyridsať stranová útla knižočka s veršami o láske a to nielen pre zamilovaných.

V zbierke Atentát na tmu autor odráža svoje vnútorné pnutie zhmotnených pocitov. Chce vypĺňať a občas aj bezbolestne žiť, keďže je jedným z vás. Stretnúť ho môžete medzi Svitom a Popradom. No radšej ako o poézii sa s ním ale bavte o futbale. Tomu rozumie ďaleko viac.

Ján Marton žije a pôsobí vo Svite. Debutoval zbierkou Život nie je pes, je to suka (2009). Veršami vo svojej druhej zbierke Eskimák na korze (2010) potvrdil, že je obdivovateľom celoživotného diela Charlesa Bukowskeho. Vo svojej tretej zbierke Blues pre masy kladie dôraz na „momentálny pocit“ a „silu podvedomia“. Nadovšetko miluje svoju rodinu, zbožňuje futbal a keď ho stretnete pri malom pive, určite ste si ho s niekým pomýlili. Zo zásady pije iba veľké.

Ján Marton vo svojej druhej zbierke šetrí slovami a o to majú jeho verše bez rýmu väčšiu silu. Je to koncentrát pocitu, beznádeje, úprimnosti... Je to nárek duše, ktorá sa zvíja, plazí, skučí, plače a jediné, čo sa jej podarilo dočiahnuť, je pero. Tak sa ho chytá, stíska ho spotenou dlaňou a ryje s ním do sveta svoje slzy. Nezaujíma ju, aká bude odozva. Potrebuje úľavu, žiada sa jej prežiť, aj keď to v niektorých básňach vyznieva možno opačne. Neverte tomu. Marton sa narodil pre nás všetkých... Keď prežije on, prežije aj ľudstvo.