John Claypool

O sile niesť utrpenie. Prudká búrka sa prehnala cez rodinu kazateľa Johna Claypoola, keď ich nadanú osemročnú dcérku postihla zhubná leukémia. Jej choroba rozbúrila dovtedy pokojnú hladinu rodinného života. Pre otca nastala extrémna situácia. Bol nútený zaujať patričný postoj k chorej dcérke a útechu potrebovali aj jeho manželka a syn. Sám bol pritom zmietaný najhlbšími otázkami, na ktoré hľadal urputne odpoveď. Silu čerpal z osvedčených prameňov, z Božieho slova a modlitby. Svoj vnútorný zápas vložil do štyroch kázní, kde sa vyrovnáva so situáciou, ktorá vznikla chorobou a smrťou Laury. "Rozhodujúcim bodom v rozprávaní o Abrahámovi je Božia požiadavka znovu vybudovať v človeku správne chápanie života a zdravý vzťah k nemu. Len keď je život chápaný ako dar a prijme sa s vďakou, môže sa rozviť k tej radosti, ktorú chcel Boh. Tieto myšlienky stáli za Božím konaním, keď najskôr nechal Abraháma tak dlho čakať na syna a potom ho znovu žiadal späť. Rozumel tomu Abrahám správne? To bola najviac pomáhajúca perspektíva, akú som v posledných týždňoch získal. Zo všetkých postupov ona ponúkala najväčšiu pomoc.Moja skúsenosť z minulosti nech osvetlí, čo tým myslím. Na začiatku druhej svetovej vojny naša rodina ešte nemala pračku. Mali sme problém s udržiavaním čistoty šiat vzhľadom na prídel benzínu a veľmi vzdialenú práčovňu. Jeden z otcových obchodných spoločníkov bol povolaný k vojsku a jeho manželka chcela ísť s ním. Ponúkli sme sa, že uskladníme ich nábytok v našom suteréne. Nečakane nás požiadali, aby sme používali ich pračku. „Bude lepšie, keď ju budete používať, ako keby sa povaľovala a hrdzavela.“ V priebehu niekoľkých rokov som k starej pračke nadobudol skoro osobný vzťah. Prišiel koniec vojny. Naši priatelia sa vrátili. Medzičasom som však už celkom zabudol, ako k tomu došlo, že pračka zaujala v našej pivnici také významné miesto. Keď ju odvážali, popudilo ma to a neskrýval som to. Ale moja múdra matka, ma vzala nabok a uviedla vec na správnu mieru. „Len pomaly, syn môj. Zabudol si, že nám pračka nikdy nepatrila? Mali sme ju len požičanú. Preto sa nemáš čo rozčuľovať, ale byť vďačný za to, že sme ju vôbec mohli mať.“To bol pre mňa zážitok, ktorý mi na podobenstve objasnil, čo pre nás znamená život z biblickej perspektívy."