Ladislav Ťažký

„V dnešnej dobe je nemysliteľné byť múdrym a sedieť za pecou,“ píše Ladislav Ťažký, nepochybne jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských spisovateľov, ktorý sa po svojej románovo známej vojnovej anabáze predstavuje čitateľom ako pútnik. Ako všímavý, citlivý pozorovateľ i pokorný kresťan putuje po Svätej zemi, navštevuje starozákonné pamiatky a všetky tie večne živé žriedla kresťanskej viery od Betlehema po Golgotu. Jeho skúsenosťami vycibrený zrak odhalí aj ďalšie pútnické miesta nielen na Blízkom východe, ale aj na bližšom európskom teritóriu, kde ho upútali nádherné katedrály v Ríme, Barcelone, Turíne, Paríži, ako aj slovenská kalvária v portugalskej Fatime či barcelonské kvetinárky alebo robotníčky mora – rybárky z Nazaré. Predmetom spisovateľových úvah sú majestátne pamätihodnosti i prostí ľudia, ktorých stretáva na svojej púti. Slovo púť vystihuje tieto cesty presnejšie, pretože jeho kniha Očami pútnika nie je iba cestopisom, je zbierkou esejí a duchovných zážitkov z putovania spisovateľa, ktorého náboženský, ale i vlastenecký cit dýcha na čitateľa z každej stránky.

Dvojzväzkové dielo je pokračovaním románu Amenmária, s ktorým je spojené prostredníctvom niekoľkých postáv. Novotou je, že pôvodný opis vojnových udalostí sa mení na ich hodnotenie. Hlavný hrdina – Matúš Zraz sa snaží pochopiť a vstrebať vojnové udalosti natoľko, aby sa mohol dostať za ne. Dielo je preto naplnené početnými komentármi k dejom. Zámerom románu je nielen vysloviť svedectvo o vojne, ako o skutočne prežitom, ale najmä ju vykresliť ako obrovskú skúšku morálky jednotlivca a celých kolektívov. Celý román je doslova nabitý veľmi silnými a sugestívnymi obrazmi s vyhraneným filozofickým podtextom, ktoré nikoho nenechajú na pochybnostiach, že autorovi ide o náročné umelecké stvárnenie spoločensky veľmi závažnej problematiky moderných slovenských dejín; problematiky, ktorej sa zasvätene venuje už dlhé roky a ktoré nesporne obohacuje obsahové dimenzie našej literatúry. Dielo disponuje umeleckou jemnosťou i epickou kvalitou, je mohutnou mozaikou vojny, poučnou nielen pre tých, ktorí ju pocítili na vlastnej koži, ale aj pre čitateľov mladšej generácie, ktorí o vojnových hrôzach vedia iba z učebníc, či rozprávania starých rodičov.

Román zachytáva obdobie Slovenského národného povstania a kolektivizácie. Dobu autor vníma cez konanie a cítenie postáv, neideologicky. V pasážach venovaných vojne prejdú osadou postupne partizáni, Nemci, Rusi i Rumuni. Nieto dobrých a zlých, víťazov a porazených, ani čiernych a bielych. Sú len tí, čo odchádzajú, a tí, čo ostávajú. Obyvatelia Perunovej Vsi prežijú vojnové zmätky, pretože vietor nevyvráti strom. Vždy ho však možno vykopať z pôdy, potom pri presadení uschne. Ťažký v majstrovsky vyrozprávanom príbehu vykresľuje takmer monumentálnu postavu Fedora Peruna, sedliaka vrasteného hlboko do pôdy - už i svojím menom symbolicky až do predkresťanských čias. Atmosféru deja podfarbuje citlivá práca so symbolmi (jeleň, alebo už spomenutá symbolika mena). V polovici šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia bola knižka nielen literárnou, ale i spoločenskou udalosťou, pretože v protiklade k budovateľským románom ukazuje problémovosť kolektivizačného procesu. Dielo však podmanivosťou rozprávania, presvedčivosťou postáv a svojráznym symbolicko-poetickým videním sveta prerastá konkrétny literárnohistorický kontext a dokáže zaujať aj dnešných čitateľov.

Dvojzväzkové dielo je pokračovaním románu Amenmária, s ktorým je spojené prostredníctvom niekoľkých postáv. Novotou je, že pôvodný opis vojnových udalostí sa mení na ich hodnotenie. Hlavný hrdina – Matúš Zraz sa snaží pochopiť a vstrebať vojnové udalosti natoľko, aby sa mohol dostať za ne. Dielo je preto naplnené početnými komentármi k dejom. Zámerom románu je nielen vysloviť svedectvo o vojne, ako o skutočne prežitom, ale najmä ju vykresliť ako obrovskú skúšku morálky jednotlivca a celých kolektívov. Celý román je doslova nabitý veľmi silnými a sugestívnymi obrazmi s vyhraneným filozofickým podtextom, ktoré nikoho nenechajú na pochybnostiach, že autorovi ide o náročné umelecké stvárnenie spoločensky veľmi závažnej problematiky moderných slovenských dejín; problematiky, ktorej sa zasvätene venuje už dlhé roky a ktoré nesporne obohacuje obsahové dimenzie našej literatúry. Dielo disponuje umeleckou jemnosťou i epickou kvalitou, je mohutnou mozaikou vojny, poučnou nielen pre tých, ktorí ju pocítili na vlastnej koži, ale aj pre čitateľov mladšej generácie, ktorí o vojnových hrôzach vedia iba z učebníc, či rozprávania starých rodičov.

„V dnešnej dobe je nemysliteľné byť múdrym a sedieť za pecou,“ píše Ladislav Ťažký, nepochybne jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských spisovateľov, ktorý sa po svojej románovo známej vojnovej anabáze predstavuje čitateľom ako pútnik. Ako všímavý, citlivý pozorovateľ i pokorný kresťan putuje po Svätej zemi, navštevuje starozákonné pamiatky a všetky tie večne živé žriedla kresťanskej viery od Betlehema po Golgotu. Jeho skúsenosťami vycibrený zrak odhalí aj ďalšie pútnické miesta nielen na Blízkom východe, ale aj na bližšom európskom teritóriu, kde ho upútali nádherné katedrály v Ríme, Barcelone, Turíne, Paríži, ako aj slovenská kalvária v portugalskej Fatime či barcelonské kvetinárky alebo robotníčky mora – rybárky z Nazaré.Predmetom spisovateľových úvah sú majestátne pamätihodnosti i prostí ľudia, ktorých stretáva na svojej púti. Slovo púť vystihuje tieto cesty presnejšie, pretože jeho kniha Očami pútnika nie je iba cestopisom, je zbierkou esejí a duchovných zážitkov z putovania spisovateľa, ktorého náboženský, ale i vlastenecký cit dýcha na čitateľa z každej stránky.