Marek Vadas

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo.Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka.Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov."Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá?„Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi?„Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie?„Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy?„V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“Čím vás to prostredie najviac inšpiruje?„Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007