Margareta Binderová

Výnimočný príbeh, ktorý autorka zažila, keď bola nablízku svojej priateľke v jej najťažších dňoch, a vydala jedinečné svedectvo o tom, že príprava na večnosť je príležitosťou pre každého z nás pre objavenie nádeje a prijatie Božieho milosrdenstva.Titul vyšiel aj v českom vydaní pod názvom Neboj se usnout, Silvie!

Co bylo pro generaci našich babiček naprostou samozřejmostí, musíme se my znovu učit. Umírání bylo vytlačeno kamsi za bílou plentu, návštěvy v nemocnicích omezovány, u těch nejtěžších, a tudíž nejpotřebnějších pacientů dokonce zakazovány. Dnes už jsou podmínky pro doprovázení výrazně lepší, někdy se ale i dnes uchylují příbuzní umírajících k takzvané milosrdné lži, která je ve skutečnosti lží krutě nemilosrdnou, protože bere nemocnému čas potřebný k tomu, aby se připravil. Titul vyšiel aj v slovenskom vydaní pod názvom Neboj sa zaspať, Silvia!

Na jedných duchovných cvičeniach mi zišlo na um spísať len tak pre povzbudenie rôzne úvahy a skúsenosti našich obyčajných ľudí. Vyrozprávané, prežité či prečítané a hovoriace o jednom — o láske. Veď ona preniká všetko. Všetci z nej žijeme, lebo jej zdrojom je Boh — Láska a Milosrdenstvo. Nuž a ak sa mu vložíme do rúk v dôvere, prosiac o dar lásky, dá nám ho. Napriek našim slabostiam, chybám i hriechom. A nakoniec sa s ním raz stretneme v zjednotení sa v láske. Nech teda aj tieto úvahy, príbehy i básne povzbudia „ učiť sa byť lásko u ". "Zlatica s chuťou vypila kávu a hrnček išla hneď umyť do kuchynky. Skôr než bude pokračovať v práci. V dreze ležal aj hrnček jej kolegyne. Nuž umyla i ten. O nejaký čas prišla kolegyňa, že kto jej umyl hrnček. Zlatke poďakovala, ale dodala: „Musím si to zapamätať, aby som sa mohla odplatiť. Umyť nabudúce tvoj. " Zlatica dosť dobre nechápala. Veď ju to stálo len pár sekúnd navyše. O nič nešlo. Po viacerých razoch, keď urobila podobné samozrejmé veci svojim kolegyniam a kolegom v novej práci, vnímala, že sa cítia trápne — ako dlžníci… Zauvažovala, či má vôbec v podobnom pokračovať. Odmala ju doma učili, že veci sa nemajú deliť v takomto zmysle na „moje" a „tvoje". Predsa by bolo čudné, keby si doma ktosi umyl iba svoj tanier, svoj príbor, a hrniec by musela umyť mama, lebo ona v ňom predsa varila polievku… Inak o tom neuvažovala ani v práci. Navyše, podobné problémy nastali, ak chcela v niečom pomôcť či potešiť darčekom. Vždy to isté: „Čo ti ja za to dám, spravím, ako sa odplatím?„ Logika sveta je fifty-fity. Čosi ti dám a čakám, že dostanem späť. Stala sa, žiaľ, neraz i našou logikou. Tvárime sa kyslo na dary. Nevieme sa tešiť, že ktosi na nás myslel, obdaroval nás. Nielen k sviatku, ale možno iba tak. Alebo vieme byť aj milí, poďakovať za dar, potešiť sa, ale kdesi v nás hlodá ono: „Čo za to ja dám späť? A uhádnem v rovnakej cene? Nebude to náhodou menej? Nezostanem dlho dlžníkom?“ Jednu zo správnych otázok by sme si mohli častejšie položiť: „Teším sa darčekom? Viem ich prijať radostne?" Ak je mi to ťažké, nuž je potrebné o túto schopnosť prosiť. Pretože ak nedokážem uveriť skutočnosti, že ma môže ktosi z ľudí obdarovať či poslúžiť mi s niečím len tak, nezištne, preto, že ma má rád, že mu na mne záleží… ako uverím, že neviditeľný Boh-Láska ma má rád, hoci robím chyby a ničím…"