Milan Šimečka

Listy sú autentickými dokumentmi z vyšetrovacej väzby v pražskej Ruzyni, kde Milan Šimečka strávil jeden rok. Majú nielen dokumentárnu a faktografickú hodnotu, ale zároveň sú literárnym dielom, v ktorom sa autor zamyslel nad mnohými témami, ku ktorým sa v zhone bežného dňa nedostaneme. Popisujú mikrosvet človeka, ktorému sa životný priestor zmenšil na pár metrov štvorcových. Popisujú svet smútku i drobných a hlbokých radostí i svet vnútornej slobody, ktorá nedovolí človeku ohnúť chrbát a podľahnúť. Listy boli takmer vždy adresované viacerým osobám - manželke, dvom synom i blízkym priateľom – aj preto sú písané v češtine i slovenčine. K jednotlivým listom sú spracované komentáre a poznámky, aby sa čitatelia vedeli ľahšie orientovať v postavách, dejoch, okolnostiach.

Spoločná kniha priateľov - Miroslava Kusého a Milana Šimečku, v ktorej sa pokúsili o analýzu socializmu a priblíženie atmosféry doby, v ktorej žili. Knihu začali písať koncom 70. rokov, kedy boli už obaja zamestnaní ako robotníci. Dali si záväzok napísať po jednej kapitole za mesiac a následne ich „verejne“ prečítať na pravidelných spoločných večierkoch, kde ich prvými čitateľmi a kritikmi boli blízki priatelia a rodina a práve preto je z textov cítiť aj istý humor. Napriek tomu, že sa obaja autori od seba vzdialili žánrovo a písali vo svojom rodnom jazyku, obsah pôsobí celistvo a vydáva jednoznačné stanovisko, že reálny socializmus bol ako teória nekonzistentný a ako režim neudržateľný. Kniha dostala pomenovanie podľa výstižnej eseje - metaforickej sociologickej štúdie Miroslava Kusého „Veľký Brat a Veľká Sestra“.

Brilantná analýza normalizačného režimu, ktorý nastolil „poriadok“ po uvoľnených šesťdesiatych rokoch v Československu. Autor čitateľsky pútavým štýlom, v ktorom nechýba irónia a nadhľad, popisuje proces obnovovania poriadku ako aj výsledok tohto procesu – reálny socializmus.„Môžem vari bez zveličovania povedať, že dej po roku 1970 sa pre domáci ľud nikdy nerozvíjal ako abstraktný proces „upevňovania vedúcej úlohy strany, likvidácie exponentov pravice, očisty československej kultúry, prehlbovania spolupráce medzi socialistickými štátmi atď.“, ale ako historické predstavenie so živými postavami, ako hra o zrade, láske a nenávisti, obetavosti a čachrovaní, veľkosti a nízkosti, pomste a odpustení, zbabelosti a hrdosti, ako hra o statočnosti a prefíkanosti, hra o vzostupoch a pádoch, o peniazoch a o závisti, a vôbec o všetkom, čo je také hlboko ľudské.“