Rastislav Mikuláš

Ľudovít Kňazovický. Zápisky a fotografie Ľudovíta Kňazovického z plavby okolo sveta na lodi Saida v rokoch 1890-1892. Elektronická knižka obsahuje kompletnú kópiu originálu denníka písaného v švabachu ako aj v latinke prepísanú nemeckú a slovenskú verziu. Tieto zápisky sú doplnené ďalšími praktickými informáciami dokresľujúcimi túto plavbu.E-knižka takisto obsahuje všetkých 40 fotografií z Ľudovítovho albumu, ktoré sú doplnené fotografiami od jeho kolegov námorníkov ako aj oficiálnou skicou ich cesty."… Ďaleko vzdialení od domoviny, vonku na otvorenom mori plávala naša Saida na sviatok Vianočný pomedzi vlny, žiadny špeciálny zážitok či radosť náš nečakal, nemali sme žiadny vianočný stromček a predsa každý cítil radosť, ktorú si tento večer, napriek nepríjemným podmienkam privodil. V spoločnom duševnom stave nám prebehol večer až pokým nás nezmoril neskorý čas a únava. Od pánov zo strojovne sme dostali tabak, cigarety a dobré uhorské víno ako darček. My sme darovali vedúcemu strojníkov narezaný kokosový orech a krásne sa lesknúci svietnik, ktorý som sám zostrojil na palube. …" Vianoce 1890, Indický oceán pár dní od Austrálie"… Okolo obeda sme spozorovali čln s viacerými mužskými a ženskými ostrovčanmi. Zakývali sme im. Loď sa zastavila, aby sa člny priblížili. Krátko nato sa na palube objavilo viacero chlapíkov a podali pánovi veliteľovi lode (Padevit) dýku. Znak priateľstva. Indiáni na Ohňovej zemi žijú ešte stále skoro úplne divým spôsobom života a žijú zo surového mäsa a rýb. Sú oblečení vo zvieracích kožiach. Ich farba pokožky je dočervena, vlasy a brada ktorá im schováva tvár až po nos, sú nestrihané. Telá chudé. Ženy hrajú podradnú úlohu podľa toho čo bolo vidieť, že ženy museli zostať v lodiach a vykonávať prácu, vylievať vodu z člnov. Muži, ktorí boli u nás na palube, boli veľmi divokí a plachí, určite si mysleli že z nás bude pochúťka. Nakoniec bola banda odfotografovaná pánom poručíkom čakateľom Marchettim a bola im odovzdaná dýka mieru a my sme išli ďalej. …" máj 1891, Ohňová zem.

Knižka zachytáva rozprávania troch Vavrišaniek a jedného Vavrišana, ktorí sa delia o svoje zážitky a vedomosti vykresľujúce niekdajšie zvyky a obyčaje v liptovskej obci Vavrišovo. Ich rozprávanie je rozdelené do kapitol Život, Rok a Práca, v ktorých sa čitateľka dočíta napríklad:"Chlapci sa museli od otca učiť pliesť fiľpasy a šiť kapce (cez zimu). “Ktorý nevedel ušiť kapce, nebol chlap, a ktorý nenaučil syna kapce šiť, nebol dobrý otec.”""Slobodné dievčatá si zapletali vrkoče (jeden alebo dva), do ktorých si vpletali šnúrky. Keď sa vydala, začala si robiť kont, ofinu a pajšle.""Utopeného dali dolu hlavou, aby z neho vytiekla voda, do úst mu dali lyžicu, aby mu nezapadol jazyk, až potom mu dali umelé dýchanie (zavolali lekára)."