Simone Weil

Kniha Duchovná autobiografia (Výber z textov a listov) prináša v jednom zväzku texty z posledných rokov autorkinho krátkeho života, v ktorých načrtáva obraz vlastnej duchovnej skúsenosti a presvedčenia, ktoré nie je založené na náboženských dogmách, ale na poctivom intelektuálnom skúmaní a na oddanosti prameňu, vyvierajúcemu v každom ľudskom srdci.„Vždy som verila, že pre tých, ktorí žijú správne, je smrť okamihom, keď na nekonečne malý zlomok času vstúpi do duše čistá, obnažená, večná pravda. Môžem povedať, že som nikdy netúžila po nijakom inom dobre. Myslím si, že život, ktorý vedie k tomuto dobru, neurčuje iba všeobecná morálka, ale že pre každého človeka spočíva aj v slede skutkov a udalostí, ktoré sú výsostne osobné a natoľko záväzné, že ten, kto ich nevykoná, minie cieľ.“Simone Weilová, listy otcovi Perrinovi

Vo svojich poznámkach k všeobecnému zrušeniu politických strán francúzska filozofka skúma ich poslanie a legitimitu. Malo by im ísť o spoločné dobro, rozumom uchopiteľnú pravdu a spravodlivosť, ako zhrnutie množstva autonómnych rozhodnutí jednotlivcov. Dochádza však k záveru, že primárnym dôvodom existencie strán, týchto „strojov na výrobu kolektívnej vášne“ nie je dobro, ale zlo – a to v podobe útlaku ľudských bytostí, ktorým sa v mene kolektívneho besnenia odníma to najzákladnejšie právo: byť sebou.