Stanislav Háber

Útržky spomienok, postrehy a mikropríbehy. Horolezci na Moste SNP, pokazená žltá malinovka, mana v nemocničnej posteli s vystretými rukami, problém s vyslovovaním hlásky r, televízia nakrúca žatvu. Smiešne, smutné, sentimentálne i poloironické. Autobiografické príbehy s nábehom k dokumentárnosti, nie však k nude, zachovávajú si sviežosť historky či histórie s mikropointou. Faktografickú hodnotu majú autorove záznamy z konkrétnych stretnutí so známymi osobnosťami (Karol Wojtyla), či záznam konkrétnej situácie novembrových udalostí o vytvorení Štúdia Dialóg. V texte sa mihnú známe mená (Milan Kňažko, František Mikloško) a menej známe výroky. Napoly poviedky, napoly reportáže. Miestami subjektívne, esejisticky ladené portrétiky osobností (fotograf Anton Ivan Székely, prvý slovenský kozmonaut, plukovník Ivan Bella). Prozaik dopĺňa žurnalistu do vcelku šťastnej syntézy. Kniha bola ocenená hlavnou cenou českej Literárnej vysočiny Quo vadis za rok 2009.

„Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu, svojmu bratrancovi. A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii. Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom, a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.