Teofil Klas

Teofil Klas, popredný katolícky básnik, nie náhodou práve v čase svojho životného jubilea – požehnaných osemdesiatin – darúva sebe i slovenskej kultúrnej verejnosti jedinečnú knihu, ktorá rekapituluje básnickým spôsobom, čo a ako prežil. Unikátny tvorivý zámer napísať lyrickú autobiografiu vyplynul z pocitu, že nastal čas „všetko podstatné akosi znova zosumarizovať, podčiarknuť a zrátať“. V úvodnom slove knihy autor ďalej vysvetľuje: „Zmyslel som si pospomínať na výrazné momenty, ktoré ma poznačili od celkom včasného veku, ba vlastne od narodenia, a ktoré ma sprevádzali peripetiami odvíjajúcej sa osobnej skutočnosti. ... Predsavzatie nadobudlo, napodiv, priam závratný objem, zrodilo sa z neho päť hrubých zväzkov básní viazaných spoločným titulom Pútnikova kapsa, kníh formálne absolútne netypických pre poetickú tvorbu, ale pritom plných tej najosobnejšej poézie.“Teofil Klas (vl. m. Jozef Zavarský) sa narodil sa 12. novembra 1940 v Trnave. Po maturite roku 1958 nesmel ísť pre kádrové dôvody ďalej študovať. Životnou dráhou sa mu stalo novinárstvo. Pracoval v týždenníku Technické noviny sedem rokov len ako tzv. externista a od roku 1965 ako riadny zamestnanec. Popri zastávaní práce sekretára redakcie a jazykového redaktora sa novinársky venoval písaniu z oblastí kozmonautiky, vynálezcovstva a zlepšovateľstva, slovenskej histórie vedy a techniky či zahraničnej populárnej vedeckotechnickej tlače. Od roku 1985 sa aktivizoval aj ako redaktor a člen redakčnej rady ilegálneho kresťanského časopisu Rodinné spoločenstvo. V pamätnom novembri 1989 sa s Technickými novinami po 31 rokoch rozišiel. Ďalšie roky boli turbulentné. Bol redaktorom i šéfredaktorom Katolíckych novín (do roku 1993), opäť sekretárom redakcie Technických novín, neskôr pôsobil ako knižný redaktor v bratislavskom Vydavateľstve Nové Mesto (1995 – 1997) a ako zástupca šéfredaktora v časopise Kultúra (1997 – 1999). Ako dôchodca sa stal tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007) a v súčasnosti je členom jeho Predstavenstva (od roku 2013). Bol alebo je členom redakčných rád niekoľkých časopisov i členom sekcie slovesného umenia Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru.Je laureátom Ceny Fra Angelica 2005 a Ceny mesta Trnavy za rok 2015 za celoživotné dielo.

zbierka básni. V novej zbierke autor ponúka zo svojej aktuálnej tvorby 42 básní, ktoré sú určené skutočným milovníkom vážnej reflexívnej poézie. Sám názov zbierky básní, obsahujúci pojmy z dynamickej fyzikálnej architektúry sveta a zároveň prvok modlitby, svedčí o kozmickom nastrojení lyrika. Ide o verše renomovaného tvorcu v pokročilom veku. Čo je tu osobitné a podstatné? To, že sa reflektované personálno-individuálne vnemy vlievajú do jedného riečiska s vnemami univerzálno-kozmickými , v transcendenčnom vyústení za bránu večna. Pred neodmysliteľne čakaným prekročením onej brány zvažuje poetický subjekt jednotlivé aspekty svojej životnej skúsenosti na vážkach poetickej, totiž tvorivej obraznosti a nachádza v nich prímery vhodné na všeobecnejšiu úvahu. Je to plnohodnotná spirituálna poézia.

Tetraptych zbierok básní. Teofil Klas, vlastným menom Jozef Zavarský.R. 1955 – 58 študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Poprade a v Trnave, 1963 – 65 na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. R. 1958 – 89 redaktor Technických novín, súčasne 1985 – 89 ilegálneho kresťanského časopisu Rodinné spoločenstvo, 1990 – 93 redaktor a šéfredaktor Katolíckych novín, 1993 zástupca šéfredaktora časopisu Impulzy, 1993 – 95 sekretár redakcie Technické noviny, 1995 – 97 knižný redaktor vydavateľstva Nové mesto, 1998 – 99 redaktor týždenníka Kultúra, od r. 2000 na dôchodku.Básne písal už ako stredoškolák, 1968 zostavil prvú zbierku Zaklínadlo, ktorá však v dôsledku normalizačných spoločenských udalostí nevyšla. Nový poetický impulz mu dala demonštrácia veriacich v marci 1988 v Bratislave, keď začal publikovať básne v ilegálnom časopise Rodinné spoločenstvo.Autor meditatívnej poézie, ktorú vydal v zbierkach Chcem niesť pečať Ducha (1989), Najbližšej k Taju (1993), vo vianočnom cykle Z noci sa kráča do svetla (1995), v cykle Pôstne akordy, v sonetoch Putovanie do Loreta (oba 1996) a v básnickom triptychu k dvetisícročnému jubileu kresťanstva Hlas kňaza Gorazda (1999). Ďalšie zbierky: Zaklínadlo (2001), Biely vstup (2002), Z polosna krásna (2002), Premeny do svetla (2003). Z nemčiny preložil Schillerovu básnickú skladbu Pieseň o zvone (1996).

Poetické úvahy, v ktorých básnik nachádza vo vzájomnom vzťahu človeka ako pána a jeho psa nástojčivý obraz vzťahu medzi Bohom a človekom. 

Výber z kultúrnej publicistiky. Autor ponúka náročnejšiemu kultúrnemu čitateľovi výber zo svojich textov, ktoré sú plne konzistentné s duchom jeho básnickej tvorby, ktorej ambíciou bolo a je scitlivovať dušu človeka pre vnímanie a šírenie krásna, povznášať ju nad nihilizmus všedného dňa. V súbore statí (publikovaných i nepublikovaných) skúseného žurnalistu a redaktora sú zastúpené rozličné žánre, od eseje cez novinársky komentár, literárnu úvahu, spomienkový článok a rozhovor, poetický rozbor až po posudky literárnych diel, či recenzie. Ich usporiadanie do niekoľkých skupín sa podriaďuje vecným súvislostiam, vnútornej previazanosti, postupujúc predovšetkým od všeobecnejších tém k témam špecifickejším, a v závere aj osobnejším, neberúc pritom do úvahy obvyklé hľadisko chronológie. Časové hľadisko – dobové okolnosti – sú významným atribútom tejto knihy: ak potreba vysloviť sa k aktuálnym kultúrnym témam z kresťanského a národného hľadiska doviedla autora k publikovaniu samizdatovom priestore, nepoznaný pocit slobody, podnietil ho ešte intenzívnejšie vydávať svedectvo o dobe a poukazovať na hodnoty, ktoré boli dlhodobo a programovo potláčané a zanedbávané. Aj z tohto aspektu má kniha potenciál zaujať tých, čo žijú pravej kráse, vnímajú náčrty ušľachtilých pohľadov na svet a na poslanie človečenstva v ňom.

Básne tejto zbierky sú osobnými meditáciami nad duchovným posolstvom Veľkého pôstu, nad zmyslom života a vykúpenia človeka. Meditatívnosť textu sa umocňuje presahom do prírodných a spoločenských polôh.

Eucharistická poéma. Autor, vlastným menom Jozef Zavarský (1940), redaktor a novinár, popredný katolícky básnik, knižne vydal 14 básnických zbierok a tri tituly ako prekladateľ. Knihu ilustroval Stano Dusík, renomovaný a medzinárodne uznávaný výtvarník a ilustrátor žijúci vo Florencii.Poéma inšpirovaná eucharistickým tajomstvom sláveným v Cirkvi po všetky časy na celom svete ponúka čitateľovi hlboký básnicko - filozofický pohľad na svet a na človeka cez prizmu Boha darúvajúceho sa v kúsku chleba. Autor vo svojich obrazoch vychádza z reflexie biblického podania i neskorších kresťanských legiend.Dielo, po formálnej stránke inšpirované štruktúrami hudobného umenia, je komponované v klasických formách sestíny a kancóny, a to tak, že autor medzi štyri „sonátové“ sestíny vložil po sedem kancón ako „spevov“, čo je v našej súčasnej poézii iste udivujúce. Jazyk opusu charakterizuje veršová virtuozita a prebohatý slovník, povýšený nejedným priezračným nenásilným novotvarom. Áno, je to sonáta!Je to vlnenie „hmlistojavného tajomstva“, prinášajúce už unavenej duši vzlet práve v dôležitom čase, „keď myseľ kvári zmysel sveta“ a ktoré opäť oživuje základnú pravdu o človeku umárajúcom sa túžbou preskúmať a fyzikálne pochopiť veci medzi nebom a zemou, ktoré sa však jeho osvietenskému rozumu a ním stanovenému trojrozmernému svetu vysmievajú: presahujú všetky vzorce, všetky výpočty a napovedajú nám, že nemožno ignorovať štvrtý rozmer ? duchovný.Všetky tajomstvá, napríklad zázračného „lámania chleba, chleba života“ netreba vysloviť, ale precítiť. (Eva Fordinálová)