Každý z nás túži žiť intenzívne. Vždy znova a znova počúvame alebo
sami vyslovujeme konštatovanie, že život je
jednotvárny, nudný, prázdny. Ako možno svoj život obohatiť? Treba
sa usilovať žiť intenzívnejšie, Ako to robiť, čo toto úsilie znamená,
aké musí mať predpoklady, to všetko
nájdete v tejto knihe.
Autorovi nejde o to, aby vám
predstavil techniku, akou si lepšie
vychutnať zážitky, ani nezostavil
knihu receptov na šťastie. Chce čitateľa
viesť cestou prehĺbenia vnímavosti a citlivosti, lebo tá vedie
k intenzívnejšiemu životu. Vnímavý a citlivý človek je sám sebe
veľkým bohatstvom a dokáže veľmi obohatiť aj svoje okolie. „Vnútorná sloboda
Intenzite najčastejšie bráni strach. Slovo strach z hľadiska etymológie
znamená, ako sme to už spomenuli vyššie, „úzkosť„. Strachom sa
zužujú všetky cievy a kanáliky v somatickej i psychickej sfére. A práve
preto úzkosť tvorí protiklad intenzity. Úzkosť znamená život s malým
plamienkom.
Na skutočnosť, že my sami sa obmedzujeme bez toho, aby sme niečo
spozorovali, majstrovsky poukázal sv. Augustín vo svojom diele O slobodnej
vôli a O pravom náboženstve. Centrálnu myšlienku predkladá v tejto vete:
„Ten, kto chce byť vnútorne slobodný, nech nevisí kŕčovito na veciach,
o ktoré môže prísť. “ (Augustín, 1962, s. 522)Tieto slová poodhaľujú
jeden z najhlbších koreňov našej vnútornej neslobody. A ide pritom
o neslobodu, do ktorej sa dostávame z vlastnej viny a vôbec si pritom
nevšimneme okolnosti. Často sa na isté veci citovo viažeme spôsobom, ktorý
nám škodí. Nielen že ich milujeme, my na nich visíme. Držíme sa ich o to
viac, čím väčšmi vieme, že o ne môžeme ľahko prísť. Môžu nám ich
vziať ľudia, nešťastná náhoda, alebo zaniknú samé. A myšlienka na
prípadnú, pravdepodobnú stratu týchto vecí nás zaplavuje strachom.
Pôžitok z nich sa zakaľuje, ohraničuje a upadá. Pre naše nereálne,
iluzórne postoje sa nám skutočnosť vypomsťuje.
Vnútorne slobodný človek „nevisí svojou láskou na takýchto statkoch,
nevytvára z nich prostredníctvom lásky súčasť vlastnej duše, aby mu
nespôsobovali bolesť a rany vo chvíli, keď pominú.
a vie ich ovládať, narábať s nimi, no je aj pripravený ich stratiť"
(Augustín 1962, s. 99)."