Pobožnosť k svätým ranám

Proroci, apoštoli, svätí i pápeži sa zhodujú na tom, že sväté rany nášho Pána Ježiša Krista sú zdrojom našej spásy. Každý kresťan by si mal preto Kristove rany patrične uctievať. Prinášame vám pobožnosť k svätým ranám, ktorá vznikla na podnet omilostenej duše – mystičky Márie Marty Chambonovej, rehoľníčky z Rádu navštívenia Panny Márie. Veríme, že vás povzbudí k hlbšej úcte k nesmiernemu utrpeniu nášho Pána.

„Ježišove rany sú ako výrečné ústa volajúce k Bohu Otcovi nie o pomstu, ale o zľutovanie.“ (svätý Anton)

Sestra Mária Marta Chambonová mala ustavične využívať zásluhy Ježišových rán za potreby bojujúcej a trpiacej Cirkvi, a zvlášť svojho kláštora. Ako sme už pripomenuli, bola v tom neobyčajne horlivá.

Rozšíriť pobožnosť k svätým ranám do celého sveta však bolo ponechané budúcnosti. Dojemné vyzvania Spasiteľa a jeho sľuby mali byť oznámené až po smrti vyvolenej hlásateľky jeho zľutovania.

Pán Ježiš jej povedal: „Raz tieto veci odhalím a ľudia jasne spoznajú milosti, akými som obdaril teba – úbožiačku. Bude trvať dlho, kým sa táto pobožnosť rozšíri. Bude sa o to treba usilovať s odvahou.“

Raz akoby bol jej zraku odhalený závoj budúcnosti – bolo to v roku 1868. Sestra Mária Marta kľačala pred Prevelebnou sviatosťou, ktorá jej pripadala ako bohatá šatňa, z ktorej si každý mohol vziať, čo na svojej púti potreboval.

„Neviem, čo mi tým chcel Ježiš povedať,“ povedala potom predstavenej.

Aj keď vtedy nebolo sestre Márii Marte dopriate, aby videla, ako sa vo svete šíri pobožnosť, taká drahá jej srdcu, predsa na svoju radosť mohla pozorovať, ako sa ujíma v ich kláštore.

Tu nás povinnosť vďačnosti núti, aby sme hlasne velebili dobrotu Pána k nám. Bez všetkých našich zásluh jeho zrak už dávno so zaľúbením pozeral na pokornú družinu, ktorej udelil pre svoju vyvolenú dôverníčku zvláštne milosti. Sám jej to zveril: „Milujem vás už dlho mimoriadnou láskou. Mám s vašou komunitou zvláštne úmysly a otcovsky sa o ňu starám.“

Predstavené, ktorým to sestra Mária Marta oznámila, si túto nebeskú priazeň vysoko vážili a horlivo sa snažili, aby plnili prianie božského Majstra.

Pán za tieto neobyčajné milosti žiadal, aby rehoľníčky konali dve zbožné cvičenia – svätú hodinu a pobožnosť k svätým ranám. Božský Spasiteľ žiadal len uctievanie svätých rán daným povzdychom. Aby sa odriekavanie uľahčilo, zostavili naše predstavené akýsi ruženec. Pán častejšie vyslovil nad tým spokojnosť a prial si, aby sa toto zbožné cvičenie udržalo. Sestry Rádu navštívenia sú zvyknuté konať pobožnosť k svätým ranám takto:

Pobožnosť k svätým ranám

Úvodná modlitba:

Ó, Ježišu, náš božský Vykupiteľ, buď nám i celému svetu milostivý a milosrdný. Amen.

Svätý Bože, svätý, mocný Bože, svätý, nesmrteľný Bože, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom. Amen.

Buď nám milostivý, zľutuj sa nad nami, môj Ježišu, v dnešných nebezpečenstvách. Prikry nás svojou drahocennou svätou krvou. Amen.

Večný Otče, ukáž nám svoje milosrdenstvo skrze krv Ježiša Krista, svojho jednorodeného Syna. Amen, amen, amen.

Na malých zrnkách:

Môj Ježišu, skrze zásluhy svojich svätých rán odpusť nám a buď k nám milosrdný.

Na veľkých zrnkách:

Večný Otče, obetujem ti rany nášho Pána Ježiša Krista, aby sa zahojili rany našich duší.

Dve posledné invokácie, ktoré Pán Ježiš sám oznámil, obdaril krásnymi prisľúbeniami.

Na túto pobožnosť možno použiť obyčajný ruženec. Nie je však nutné, aby ho človek držal v ruke. Môže sa modliť naraz aj po častiach, ale môže sa rovnako iba hovoriť invokácia pri obyčajnej práci.

Tento úryvok nájdete v knihe Mystička svätých rán: Život a zjavenia Márie Marty Chambonovej, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.