Ako vznikla pobožnosť krížovej cesty?

Pôstne obdobie je časom prípravy na Veľkú noc. Vo farnostiach sú práve v pôste najobľúbenejšou pobožnosťou krížové cesty, ktoré „kopírujú“ Kristovu cestu od Pontského Piláta až ku Božiemu hrobu. V 16. storočí sa táto cesta oficiálne nazývala „Via Dolorosa“ (smutná cesta) alebo jednoducho krížová cesta. Ako však táto pobožnosť vznikla a ako sa vyvinula do svojej súčasnej podoby?

Pobožnosť krížovej cesty, ako ju poznáme dnes, sa vyvinula časom. Tradícia hovorí, že Panna Mária denne navštevovala miesta umučenia nášho Pána. Po tom, čo Konštantín v roku 313 zlegalizoval kresťanstvo Milánskym ediktom, boli tieto miesta označené nápismi – a vznikla cesta. Svätý Hieronym (342-420), ktorý žil v neskoršom období svojho života v Betleheme, svedčil o zástupoch pútnikov z rôznych krajín sveta, ktorí navštevovali tieto sväté miesta a kráčali po krížovej ceste.

Je zaujímavé, že svätá Silvia vo svojom diele „Peregrination ad loca sancta“ (r. 380; ide o reportáž svätej Silvie, ktorá kráčala do Svätej zeme) veľmi podrobne opísala rôzne náboženské praktiky vtedajších pútnikov, avšak nespomenula konkrétnu prax alebo súbor modlitieb, ktoré by sa dali nazvať krížovou cestou. Toto opomenutie však neznamená, že pútnici po krížovej ceste nekráčali.

V skutočnosti táto pobožnosť naberala popularitu. V piatom storočí sa v Cirkvi rozvinul záujem „reprodukovať“ sväté miesta krížovej cesty aj v iných oblastiach, aby si pútnici, ktorí nemohli cestovať do Svätej zeme, mohli duchovne uctiť miesta Ježišovho umučenia. Napríklad svätý Petronius, biskup z Bologne, postavil v kláštore San Stefano skupinu kaplniek, ktoré zobrazovali dôležitejšie svätyne Svätej zeme vrátane niekoľkých zastavení krížovej cesty v Jeruzaleme. (Rovnaká myšlienka inšpirovala aj budovu františkánskeho kláštora vo Washingtone, kde je možné navštíviť a vidieť reprodukcie Betlehemskej kaplnky, hrobky nášho Pána a ďalších významných svätýň Svätej zeme.)

V roku 1342 boli františkáni menovaní za strážcov svätýň Svätej zeme. Veriaci mohli získať odpustky za modlitbu pri týchto zastaveniach: v Pilátovom sídle; na mieste, kde sa Kristus stretol so svojou matkou; na mieste, kde sa rozprával so ženami; tam, kde sa stretol so Šimonom z Cyrény; tam, kde ho vojaci vyzliekli; tam, kde bol pribitý klincami na kríž a pri jeho hrobe.

William Wey, anglický pútnik, navštívil Svätú zem v roku 1462. Práve jemu sa pripisuje vynájdenie výrazu „zastavenia“. Detailne opísal spôsob, akým pútnik nasledoval Kristove kroky. Predtým sa cesta zvyčajne uberala opačným smerom ako dnes — presúvala sa z Kalvárie do Pilátovho sídla. Až neskôr sa uchytil pravý opak – kráčať z Pilátovho domu na Kalváriu.

Tipy na produkty:

Keď moslimskí Turci zablokovali prístup do Svätej zeme, reprodukcie zastavení boli postavené na obľúbených pútnických miestach, vrátane dominikánskeho kláštora v Cordove a kláštora klarisiek v Messine (začiatok 15. storočia); v Norimbergu (1468); Louvaine (1505); Bambergu, Fribourgu a Rodose (1507); ako aj v Antverpách (1520). Mnohé z týchto zastavení boli reprodukované renomovanými umelcami a dnes sú považované za majstrovské diela. V roku 1587 Zuallardo oznámil, že moslimovia zakázali komukoľvek „zastavovať sa, uctievať [zastavenia] s nepokrytou hlavou, ani robiť iné demonštrácie“, čím v podstate potláčali túto pobožnosť priamo vo Svätej zemi. Napriek tomu popularita krížovej cesty v Európe naďalej rástla.

V tom čase sa počet zastavení menil. V opise Williama Weya je 14 zastavení, no len päť zodpovedá krížovej ceste, ktorú poznáme dnes. Niektoré verzie zahŕňali dom boháča z biblického príbehu o Lazárovi; mestskú bránu, cez ktorú prešiel Kristus; ako aj domy Herodesa a farizeja Šimona. V roku 1584 kniha od Adrichomia uvádza 12 zastavení, ktoré sa zhodujú s tými, ktoré poznáme aj dnes. Táto kniha bola preložená do niekoľkých svetových jazykov a rýchlo sa šírila. V 16. storočí sa začali objavovať náboženské knihy, v ktorých mali krížové cesty 14 zastavení, pričom každé zastavenie obsahovalo nejakú modlitbu.

Koncom 17. storočia sa spopularizovalo stavanie jednotlivých zastavení priamo v kostoloch. V roku 1686 si pápež Inocent XI. uvedomil, že len málo ľudí môže cestovať do Svätej zeme kvôli moslimskému útlaku. Udelil preto právo postaviť krížové cesty vo všetkých františkánskych kostoloch, pričom mali byť františkánom (a ľuďom s nimi spriaznenými) udelené rovnaké odpustky, ako keby kráčali na skutočnú púť do Svätej zeme. V roku 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril tieto odpustky na všetkých veriacich.

O päť rokov neskôr pápež Klement XII. povolil vytvorenie krížových ciest vo všetkých kostoloch a ustálil ich počet na 14. V roku 1742 pápež Benedikt XIV. vyzval všetkých kňazov, aby obohatili svoje kostoly o krížovú cestu, ktorá musí obsahovať 14 krížov. Tie boli zvyčajne sprevádzané obrázkami zobrazujúcimi konkrétne zastavenie. Popularitu pobožnosti podporili aj kazatelia ako sv. Leonard z Porto Maurizio v Taliansku (1676-1751), ktorý údajne postavili viac ako 600 krížových ciest po celom Taliansku.

Dnes poznáme 14 tradičných zastavení: Pilát odsudzuje Krista na smrť; Ježiš nesie svoj kríž; prvý Kristov pád; Ježiš sa stretáva so svojou Matkou; Šimon Cyrénsky pomáha Ježišovi niesť kríž; Veronika utiera Ježišovu tvár; druhý Kristov pád; Ježiš napomína jeruzalemské ženy; tretí Kristov pád; Ježiš je vyzlečený zo šiat; Ježiš je pribitý na kríž; Ježiš zomiera na kríži; Ježiš je sňatý z kríža; a Ježiš je uložený do hrobu.

Kvôli súvisu medzi umučením, smrťou nášho Pána a jeho vzkriesením, obsahujú mnohé krížové cesty aj 15. zastavenie, ktoré opisuje práve vzkriesenie. Úplné odpustky sa udeľujú tým, ktorí zbožne konajú krížovú cestu, fyzicky prechádzajú od jedného zastavenia k druhému a zároveň rozjímajú nad umučením a smrťou nášho Pána (ako to uvádza „Enchiridion odpustkov“, č. 63).

Tí, ktorí nemôžu navštíviť kostol, môžu získať rovnaké odpustky zbožným čítaním a rozjímaním o umučení a smrti nášho Pána, ak tomu venujú minimálne pol hodiny. Význam krížovej cesty v zbožnom živote katolíkov neustále pretrváva a potvrdzujú ho aj pápeži: tak Pavol VI., ktorý v roku 1975 schválil verziu krížovej cesty založenú na Svätom písme, ako aj Ján Pavol II., ktorý napísal svoju vlastnú verziu krížovej cesty.

Zdroj: EWTN.com, autor: William Saunders, preklad: Martina Bednáriková. Upravené.