Spoločenstvo Angelus: Ako sa to niekedy skončí a vlastne nekončí

Spoločenstvo Angelus hľadá posily do svojho tímu. Ak vám je blízka modlitba, záleží vám na vlastnom povolaní a chcete s jeho rozlišovaním pomôcť aj iným, čítajte ďalej.

Kamarátka Silvia, čo ma zavolala do tímu spoločenstva Angelus, je už 4 roky u vykupiteliek. Kamarát Adam, ktorý bol do nej vtedy zaľúbený až po uši, sa musel stiahnuť a poobzerať iným smerom. Vyše päť rokov bol vo formácii v jednej mužskej skupine a v júni minulého roku sa napokon šťastne oženil. Ja pri písaní tohto článku stávkujem sama so sebou, ktoré dieťa sa zobudí skôr. Nedokážem pritom prestať myslieť na to, ako niektoré moje kamarátky majú doma celú noc ticho a môžu pokojne spať. A možno predsa nespia a premýšľajú… Každý človek občas premýšľa a pýta sa, čo bude, ako to bude, čo má robiť a prečo…

Dokonca aj Najsvätejšia Panna sa pýtala: „Ako sa to stane..?“ (Lk 1,34), aby pochopila, aký má Boh s ňou plán. Nepýtala sa len tak zo zvedavosti, ale úplne vážne, pretože chcela dať Bohu celý svoj život. Boh jej odpovedal a Mária odpovedala jemu. Vetou, ktorá zachránila svet: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). A veľký Boží plán sa mohol spustiť! Toto si ako členovia Angelusu pripomíname každý deň v modlitbe Anjel Pána, po latinsky Angelus Domini (áno, uhádli ste, odtiaľ ten názov :D). V tejto modlitbe si pripomíname, že Boh má aj s nami plány, ktorými chce zachraňovať svet. Ale zo všetkých najskôr nás samých.

Možno sa niekto pri týchto slovách pousmeje a povie si: „Aha, ďalší, ktorí chcú všetkých zachraňovať… Nech zachránia sami seba, veď ja som celkom ok…“

Občas stojí aj predo mnou pokušenie uspokojiť sa sama so sebou a ktovieako extra sa nesnažiť. Jednoducho stagnovať. Veď som vlastne v pohode, snažím sa žiť poctivo, mám svoj kresťanský rytmus života, nejaká modlitba, občas svätá omša, veď treba preplávať študijným/pracovným dňom… Mám svoje chyby a oblasti, v ktorých sa mi nedarí, na srdci kde-tu otlak, ale to je predsa normálne. A pokušiteľ mi hovorí: „Áno, áno, presne tak, hlavne nemaj hlavu v oblakoch, len sa naďalej toč v kruhu svojich malicherných záležitostí, človek červíček! Aspoň najbližších 50 – 60 rokov… až do smrti. Hlavne nič viac nehľadaj. Never ľudom, tí klamú, alebo sú sami niečím oklamaní. A už vôbec never Bohu, že sa práve o teba, úbohého človiečika, zaujíma.“

Takto sa mi z času na čas prihovára pokušiteľ a je mi z toho prinajmenšom smutno. Našťastie môžem kedykoľvek z Písma vyčítať, ako sa mi prihovára  Boh: „Hľa, do dlaní som si ťa vryl“ (Iz 49,16). „Vzpriamte sa a zodvihnite svoje hlavy…“ (Lk 21, 28). „Hľa ja robím niečo nové, teraz to klíči, nebadáte?“ (Iz 43,19). „Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce. Pánovi zver svoje cesty, jemu dôveruj, on sa už postará.“ (Ž 37,4-5). „Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť“ (Ž 16,11).

Takto by som mohla pokračovať ešte veľa strán… A aj v Angeluse sa snažíme hovoriť touto rečou: ako na nás Bohu záleží, že nás niekam pozýva, že má s nami plány, že chce, aby sme ho poznali, aby nás rozpálil oheň jeho lásky, aby sme mu ju chceli opätovať. Máme trochu neskromný cieľ: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ (Lv 19,2).

Toto sa všetko pekne píše a hovorí, ale ako to rozmeniť na drobné konkrétne v našom živote? Jednou z hlavných otázok asi je, kde ma Boh chce mať. Na akom mieste, s akými ľuďmi, v akej činnosti, inými slovami – v akom povolaní? Táto otázka je ťažiskom nášho spoločenstva. Stovky mladých ľudí sa navzájom modlia za spoznanie a vykročenie na cestu svojho povolania. Formálne, kvôli ľahšej orientácii, nazývame u nás mladých hľadajúcich „zverenci“, pretože sa zverujú do modlitbovej opatery svojho „patróna“. Každý zverenec má jedného „pozemského patróna“ – ktorým je kňaz, rehoľná sestra alebo manželský pár – a jedného „nebeského patróna“, ktorý sa za neho prihovára priamo pred tvárou Najvyššieho. Podrobné vysvetlenie nájdete na stránke www.angelus.sk.

Toto rozdelenie môže v niekom vyvolať pocit odmeranosti: áno, zverenec je ten „nedospelý“ a patrón „už má vyhrané“, ale zo skúsenosti v tíme Angelus to musím jednoznačne vyvrátiť. Všetci si hlboko uvedomujeme, že sme len na ceste, ako hovorí apoštol: „Preto, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1 Kor 10,12). Napríklad, keď nám s manželom náš zverenec napíše, vždy sa pýta, ako sa máme, a uisťuje nás, že nás tiež nosí v modlitbách. Vtedy sa pýtam, kto koho vlastne dostal? Jeden pre druhého sme darom a pomáhame si niesť kríže. Na prvý pohľad sa mi zdá, že „väčšie kríže“ majú ľudia pri napĺňaní svojho povolania, ale z rôznych strán sa nám ozývajú ľudia, pre ktorých je najväčší kríž v nenaplnení konkrétneho povolania. Najčastejšie a možno najbolestnejšie to prežívajú tí, čo ešte nespoznali manžela/manželku, ale aj tí, ktorí sú priklincovaní rôznymi zdravotnými problémami. Každému jednotlivo sa snažíme porozumieť, nájsť pre neho povzbudzujúce slová a hlavne ho zahrnúť do našich modlitieb. Celé naše spoločenstvo je založené na viere v modlitbu, pretože je napísané, že „Pán ma vyslyší, keď k nemu zavolám“ (Ž 4,4).

Prečo toto celé píšem? Pretože je to veľmi dôležitá téma v živote kresťana. Ale aj preto, lebo hľadáme posily do nášho tímu :D. Nezáleží na tom, či ešte len hľadáš svoje povolanie, alebo ho už s Božou pomocou napĺňaš. Ono to hľadanie niekedy skončí (vstupom do povolania), ale hľadanie Božej vôle nekončí nikdy. Akokoľvek na tom si, ak ťa oslovila táto myšlienka, si u nás s radosťou vítaný! Neváhaj nám napísať na angelus@angelus.sk! Každoročne organizujeme koncom augusta Púť hľadajúcich, podľa možností pôstnu obnovu alebo regionálne jednodňové podujatia. Snažíme sa tiež dať rozlišovanie povolania do povedomia mladých pomocou sociálnych sietí alebo akoukoľvek inou formou. Spravujeme databázu „zverencov“ a „patrónov“ a udržiavame s nimi mailový kontakt. Aby sme mohli slúžiť lepšie, vysielame prosby hore, aby nám Pán poslal nové posily…

Keď som sa nepredstavila na začiatok, mala by som asi aspoň na záver. Volám sa Lucia, mám 28 rokov a v tíme Angelus som od roku 2017. Chcela by som sa angažovať viac, ale momentálne to nedokážem. Som vďačná mojim priateľom z tímu, že to chápu, a naďalej im fandím. Ako to bolo pri hľadaní povolania so mnou? Typicky: vyrástla som v kresťanskej rodine, ale v puberte to začalo haprovať. Nesúlad medzi tým, čo sa u nás hovorilo, a tým, čo sa žilo, vlieval olej do ohňa mojej rebélie a urobil ma necitlivou na Božie volanie. Na vysokej som mala jeden vážny, ale hriešny vzťah, ktorý však nečakaný odchod do zahraničia ukončil. Chodenie do barov mi bolo proti srsti, v pivniciach s vodnou fajkou ma to tiež po nejakej dobe začalo nudiť a zistila som, že k nikomu nepatrím a nikam nesmerujem. A vtedy si ma Boh začínal nachádzať. Úplne familiárne na mňa pôsobili slová svätého Petra: „Pane, a ku komu by sme išli?“ (Jn 6, 68). Vnímala som to podobne.

Tu sa začala druhá etapa môjho života, nejaké stretká, duchovné obnovy, mesačný pobyt u rehoľných sestier a podobne. Pán si ma poriadne formoval, ale svoju budúcnosť som mala stále pred očami len ako hustú hmlu. Asi v tom čase ma zastihlo pozvanie do Angelusu. Dostala som rehoľnú sestru Zdenku, ktorá sa za mňa modlila, ale aj ja som mala tú myšlienku každý deň pri modlitbe Anjel Pána na mysli. Počas hrania spoločenskej hry Activity na Púti hľadajúcich sa mi môj dnes už manžel prvýkrát prihovoril. Neskôr mi povedal, že prišiel na podnet spovedníka, ktorý mu na rovinu oznámil, že je už naozaj čas nájsť si trvalú prácu a ženu. Prišlo mi to také jednoduché a zároveň sympatické. Obidvaja sme dostali milosť, že sme jasne vnímali naše manželstvo ako Božiu vôľu. Teraz „ťaháme“ spolu piaty rok a bolo viacero skúšok, ktoré nás zrazili na kolená, ale vnímame, že Boh je stále s nami. Dúfam, že to neznie ako happyend, happyendy sú len v lacných filmoch, zatiaľ čo na nás realita dolieha priam dennodenne (naše deti by vám o tom vedeli čosi povedať). Naša cesta má veľa zákrut, roklín, strmých výstupov, ale aj zelených pastvín. Bohu vďaka za všetko! Pre každého má Boh pripravenú vlastnú cestu a vedie ho po nej s najväčšou jemnosťou a opatrnosťou, to som si istá!

Na záver želám nám všetkým, aby sme nikdy neprestali hľadať… a veľmi sa poteším, ak počas toho hľadania narazíme na seba napríklad aj v Angeluse!

Lucia