Malá cesta La Salette

Vernosť v malých veciach − tak by sa dal v skratke zhrnúť program kresťanského života v zjavení Panny Márie v La Salette. Nie je v ňom nič mocné, nič, čo by presahovalo naše možnosti. Je to výzva k najjednoduchším náboženským praktikám, ktoré často považujeme za bezcenné. A Matka Pána svojimi slovami Melánii a Maximinovi ukazuje, že nielenže majú význam, ale keď chýbajú, má to pre svet katastrofálne dôsledky...

V niekoľkých desiatkach viet vizionárom plačúca Pani nielen pripomína pravdu o Božej prozreteľnosti, nielen poukazuje na svoju vlastnú úlohu v dejinách spásy, nielen – podobne ako Apokalypsa – vyzýva k obráteniu, ale v neposlednom rade poukazuje na jednoduchú cestu zbožnosti, ktorú by sme mohli nazvať – podľa vzoru tej, ktorú o desaťročia neskôr nastúpila svätá Terézia z Lisieux – „malou cestou“. Mária nekladie veľké nároky na vizionárov ani na tých, ktorí ich nasledujú. Jej návrhy, pokyny, inštrukcie sú veľmi jednoduché – každý alebo takmer každý je schopný splniť Máriine pokyny. Aj im však – a to je mimoriadne dôležité – predchádza pripomienka toho, aká je skutočná ľudská prirodzenosť. Skôr než Mária pripomenie niekoľko základných princípov, dáva vizionárom jasne na vedomie to, čo bolo spomenuté: ako sa končí pokus žiť bez Boha, aké sú dôsledky odmietnutia Boha človekom, ako vyzerá svet bez Boha. Jej slová sú adresované ľuďom, ktorí formálne patria do Cirkvi, sú súčasťou Božieho ľudu, ale zanechali svoju pôvodnú horlivosť a niekedy úplne opustili praktiky. „Krásna Pani dáva pastierikom posolstvo adresované ľuďom, ktorí sú ešte stále Božím ľudom a ktorí sa potrebujú obrátiť. Obrátenie zasa bude spočívať v návrate k vernosti zmluve s Bohom, v náboženskej horlivosti a v zanechaní konkrétnych hriechov,“ upozorňuje biskup Roman Pindel.

„Treba sa dobre modliť“

Prvou odpoveďou na veľké volanie Matky plačúcej nad svetom, ktorá je svedkom Božieho milosrdenstva, je verná každodenná modlitba. Prečo? Odpoveď je jednoduchá. Každý deň stojíme pred Pánom, aby sme sa s ním stretli, aby sme sa ním nechali viesť, aby sme sa vzdali toho, kým chceme byť, aké máme plány, ako vidíme seba a svoju rodinu, a odovzdali sa do jeho vôle, do jeho posvätenia. „V skutočnosti posvätenie nie je záležitosťou človeka, ktorému pomáha Boh, ale Božím dielom, ktoré sa uskutočňuje s pomocou človeka,“ napísal vo vynikajúcich Sto listoch o modlitbe otec Henri Caffarel, kandidát na oltár. A ak je to tak, potom modlitba nie je naším činom, našou činnosťou, našou službou, ale „odovzdaním sa Božiemu pôsobeniu“. Odovzdaním, ktorého cieľom je naše posvätenie, naša svätosť, naša spása, ktorú môže uskutočniť iba Boh. Krásne to vyjadril Svätý Otec František: „Treba sa modliť, aby sme chceli plniť Božiu vôľu, aby sme ju poznali. A keď poznám Božiu vôľu, na jej naplnenie je opäť potrebná modlitba. Uskutočniť túto vôľu, nie svoju vôľu, ale jeho vôľu. Nie je to ľahké.“ Jedným slovom: modlitba musí byť pre nás každodenným chlebom, chlebom každodennosti, pokrmom, ktorý oživuje, preniká energiou Božej prítomnosti našu každodennosť, dáva jej žiaru života. V istom zmysle to nie je tak, že sa modlíme, aby sme lepšie žili, ale žijeme, aby sme sa modlili.

Takáto téza môže znieť radikálne, ale treba si uvedomiť, že vychádza z našej prirodzenosti. Človek nie je sebestačná bytosť, nepatrí sám sebe a nie je od seba závislý. Naše stvorenie a naša existencia závisia od niekoho iného. Sme stvorenia a to určuje našu duchovnú, materiálnu aj každú inú situáciu. Stvorenie však neoznačuje len to, že Boh kedysi zasiahol do nášho stvorenia, ale aj to, že nás udržiava v existencii, a to znamená, že nám dáva bezpodmienečnú lásku.

Úryvok pochádza z knihy Slzy v La Salette, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.