Sedem zákonov lásky podľa arcibiskupa Fultona Sheena

Láska. Pod týmto pojmom si ľudia zvyčajne predstavia romantické scény z niektorého hollywoodskeho filmu. Takáto predstava má však od pravdy veľmi ďaleko. Iba láska založená na Bohu – láska, ktorá je nezištná, obetavá a plná milosrdenstva – je totiž pravou láskou. Prečítajte si nádhernú úvahu od ctihodného Fultona Sheena, ktorá vám pomôže pochopiť podstatu lásky.

Vo Svätom písme je zaznamenaných iba sedem výrokov Panny Márie. Týchto sedem slov tu použijem na ilustráciu siedmich zákonov lásky.

1. Láska je voľba. Každý úkon lásky je potvrdením, uprednostnením, rozhodnutím. Ale je to aj negácia. Milujem ťa znamená aj to, že ju nemilujem. Pretože láska je voľba, znamená odpútanie sa od predchádzajúceho spôsobu života, rozchod so starými putami. Odtiaľ pochádza starozákonný zákon: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke“ (Gn 2, 24). Spolu s odpútaním sa je tu prítomný aj hlboký pocit pripútanosti k milovanej osobe. Túžba jedného sa stretáva s opätovanou odpoveďou zo strany druhého.

Dvoriaca láska sa nikdy nepýta, prečo je niekto milovaný. Jediná otázka, ktorú si láska kladie, je: „Ako?“ Láska nikdy nie je bez ťažkostí; pýta sa: „Ako budeme žiť? Ako vyžijeme?“ Boh miluje človeka aj v jeho hriechu. Ale nechce sa svojou láskou násilne votrieť do ľudskej prirodzenosti. A tak prehovára jedno zo stvorení, aby sa úkonom svojej vôle odpútalo od hriešneho ľudstva a pripútalo sa k nemu tak dôverne, aby mu dalo ľudskú prirodzenosť a započalo nové ľudstvo. Prvá žena urobila rozhodnutie, ktoré prinieslo skazu; od novej Ženy sa žiada, aby sa rozhodla pre obnovu človeka. Ale v ceste jej stojí jedna prekážka: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1, 34). Ale keďže jej táto božská Láska dvorí, postará sa aj o prostriedky na stelesnenie seba samej: ten, ktorý sa z nej narodí, bude počatý Duchom Božej lásky.

2. Voľba končí stotožnením sa s milovaným. Každá láska túži po jednote, po odovzdaní svojho ega do úschovy k tomu druhému. Keď vôľa vykoná voľbu, nasleduje odovzdanie, pretože slobodu môžeme len odovzdať. Na perách každej milujúcej osoby sú slová: „Moja vôľa je moja, aby sa stala tvojou.“ Sloboda existuje kvôli sladkému otroctvu lásky. Každá láska prechádza od potencie k činu, od voľby k vlastníctvu, od túžby k jednote, od dvorenia k manželstvu.

Od samého začiatku sa o láske hovorilo ako o tej, ktorá z muža a ženy robí „dvoch v jednom tele“. Jedna duša prechádza do druhej a telo nasleduje dušu do takého zjednotenia, aké len môže dosiahnuť. Rozdiel medzi prostitúciou a láskou spočíva v tom, že v prvom prípade dochádza k ponúknutiu tela bez duše. Pravá láska si vyžaduje, aby vôľa milovať predchádzala aktu vlastnenia. Keď sa Boh uchádzal o dušu stvorenia a požiadal ju, aby mu poskytla ľudskú prirodzenosť, a keď sa odstránili všetky ťažkosti, ako by sa dalo zachovať jej panenstvo, prišiel veľký akt odovzdania sa. Fiat.

„Nech sa mi stane“ – odovzdanie, rezignácia a slávenie Božieho manželstva. V inom zmysle boli teraz dvaja v jednom tele: božská a ľudská prirodzenosť Kristovej osoby žili v lone Márie, Boh a človek sa stali jedným. V žiadnej osobe na tomto svete nikdy neexistovala taká jednota Boha a človeka, akú Mária prežívala vo svojom vnútri počas deviatich mesiacov, počas ktorých nosila toho, ktorého nebo nemohlo obsiahnuť. Mária, ktorá už s ním bola zjednotená v mysli, sa s ním teraz zjednotila aj v tele, keďže láska dosiahla svoj vrchol tým, že z nej urobila Matku putujúceho Slova.

3. Láska si vyžaduje neustále zomieranie sebectvu a egu. V láske možno ľahko skĺznuť k postoju, v ktorom sa milovaný považuje za samozrejmosť, pričom sa predpokladá, že o to, čo bolo zadarmo ponúknuté na celý život, už viac netreba bojovať. S láskou však možno zaobchádzať buď ako so starožitnosťou, o ktorú sa netreba starať, alebo ako s kvetom, ktorý treba orezávať. Láska by sa mohla stať takou majetníckou, že by si sotva uvedomovala práva druhých: aby sa však takto nezvrhla na vzájomnú výmenu egoizmu, je potrebné neustále vychádzať v ústrety tomu druhému, vychádzať zo svojho „ja“ a čoraz viac sa snažiť o formovanie „my“.

Láska k Bohu je pritom neoddeliteľne spojená s láskou k blížnemu. Slová lásky sa musia pretaviť do činov a musia prekročiť bežnú hranicu domova. Potreby blížneho sa môžu stať takými naliehavými, že človek bude pre neho musieť obetovať svoje vlastné pohodlie. Láska, ktorá sa nerozšíri na blížneho, sama od seba zomiera.

Mária dodržiava tento tretí zákon lásky aj v požehnanom stave, keď navštevuje svoju rovnako ťarchavú príbuznú, staršiu ženu, ktorá je už v šiestom mesiaci tehotenstva. Od toho dňa až dodnes si nikto, kto sa chváli svojou láskou k Bohu, nemôže nárokovať na výnimku zo zákona milovať aj svojho blížneho. Mária sa ponáhľa – Maria festinans – prekonávajúc kopce, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu. Mária je pri tomto navštívení prítomná pri pôrode, neskôr sa zúčastní na svadbe v Káne a nakoniec bude pri umieraní na Kalvárii, čo sú tri hlavné udalosti v živote blížneho. Teraz, sotva ju navštívi anjel, už navštevuje ženu v núdzi. Žene najlepšie pomôže žena a jedna Žena, ktorá v sebe nosí božskú Lásku, tak očarí inú ženu v požehnanom stave, že Ján Krstiteľ v jej lone poskočí od radosti. Nosenie Krista nemožno oddeliť od služby Kristovi. Boh Syn neprišiel k Márii len kvôli nej, ale aj kvôli svetu. Láska je spoločenská, inak prestáva byť láskou.

4. Lásku nemožno oddeliť od radosti. Najväčšou radosťou ženy je to, keď na svet privedie dieťa. Otcova radosť mení ženu na matku. Láska nemôže vydržať bez radostí, hoci tie sa niekedy dostávajú ako záloha za neskoršie povinnosti. Radosť z lásky vychádza dvomi smermi: jeden je horizontálny, prostredníctvom rozširovania lásky v rodine; druhý je vertikálny − stúpanie k Bohu s našou vďakou, pretože on je zdrojom všetkej lásky. Lakomec je pohltený svojím zlatom, svätec svojím Bohom.

Vo chvíľach extázy sa milenci pýtajú, ako sa ich láska skončí. Vyprchá ako slabé kvapky dažďa na vyprahnutých pieskoch púšte bez radosti alebo bude tiecť ako rieky do mora a späť k Bohu? Láska musí hľadať vysvetlenie pre svoje extázy a radosti; pýta sa: „Ak je iskra lásky taká veľká, aký musí byť jej plameň?“

Tam, kde extáza lásky pochádza od Boha, je prirodzené, že jej radosť vyústi do spevu, ako je to v Máriinom Magnifikate. Mária akosi vie, že jej láska bude mať šťastný koniec, aj keď dôjde k revolúciám, ktoré zvrhnú mocných a zosadia pyšných. Táto kráľovná piesní teraz spieva pieseň odlišnú od piesní všetkých ostatných matiek. Všetky matky spievajú svojim narodeným deťom, ale tu je jedna Matka, ktorá spieva ešte pred narodením dieťaťa. Anjelovi povie iba „fiat“, Jozefovi nepovie nič, ale verš za veršom spieva pieseň Bohu, ktorý zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Ako poskočilo dieťa v Alžbetinom lone, tak vyskočila aj pieseň na Máriine pery; veď ak sa ľudské srdce môže vzrušiť tak, až upadne do vytrženia, akú radosť musela poznať ona, ktorá bola zamilovaná do úžasného Božieho srdca!

5. Lásku nemožno oddeliť od smútku. Keďže láska, ktorá od večnosti vyžaduje uspokojenie, je ohraničená časom, vždy pozná určitú nedostatočnosť a nespokojnosť. Skúšky, odchody a dokonca aj zmeny a rytmus samotnej lásky sú trápením aj pre toho najoddanejšieho milenca. Aj vtedy, keď je láska najintenzívnejšia, často vrhá milujúceho naspäť k nemu samému a on si uvedomuje, že napriek túžbe byť jedno s milovanou osobou je stále od nej oddelený a odlišný. Úplné zmocnenie sa jedného druhým v jeho živote má svoje hranice.

Ľudské manželstvo sľubuje to, čo môže dať jedine Boh. Svätí majú temnú noc duše, ale všetci milenci majú temnú noc tela. Ak mala Mária pocítiť smútok z lásky, musí pocítiť odlúčenie od milovaného, ktoré prichádza počas jeho trojdňovej straty. Napriek vôli byť jedno s Kristom – jej láskou –, prichádza odcudzenie, odlúčenie, zmena nálady. A pritom sa pýta: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2, 48).

Pravá láska nikdy neplynie hladko. Ani tá najduchovnejšia láska nie je oslobodená od vyprahnutosti, duchovnej suchoty a pocitu straty Božej prítomnosti. Prebytok lásky u ľudí niekedy samotnú lásku ničí, takže po čase sa láska stáva povinnosťou. V božskej láske bohatstvo milostí a jeho nadbytok vytvárajú potrebu, takže neprítomnosť Boha, hoci aj na tri dni, spôsobuje duši najväčšie muky, aké môže v tomto slzavom údolí zniesť.

6. Každá láska, skôr než vystúpi na vyššiu úroveň, musí na tej nižšej zomrieť. V kráľovstve lásky neexistujú roviny. Človek buď stúpa do kopca, alebo zostupuje nadol. Neexistuje istota stále sa stupňujúcej extázy. Ak nedôjde k očisteniu, z ohňa vášne sa stane mihotanie citu a nakoniec len popol zvyku. Pri okraji studne nie je smädný nik. Neexistuje nič také ako milovať priveľa; človek buď miluje šialene, alebo primálo.

Niektorí sa vo svojej nasýtenosti čudujú, že samotná láska je nástraha a klam. Pravda je taká, že zákon lásky musí vždy pôsobiť: láska, ktorá nevystupuje, hynie. Radosti a extázy, ak nie sú osviežené obetou, stávajú sa obyčajným priateľstvom. Priemernosť je trestom pre všetkých, ktorí odmietajú k svojej láske pridať obetu a pripraviť ju tak na širší obzor a vyšší vrchol.

Na svadobnej hostine v Káne Galilejskej mala Mária príležitosť nechať si lásku k svojmu synovi len pre seba. Mala možnosť rozhodnúť sa, či bude naďalej len Ježišovou matkou. Vedela však, že si túto lásku nesmie nechať len pre seba, pretože trestom za to by bolo to, že by si túto lásku nikdy nemohla užívať naplno. Ak chcela Ježiša zachrániť, musela ho stratiť. Preto ho požiadala, aby urobil svoj prvý zázrak, aby začal svoj verejný život a aby predznamenal tú hodinu – svoje umučenie a smrť. V tom momente, keď požiadala, aby sa voda premenila na víno, zomrela láske k Ježišovi ako k svojmu synovi a začala stúpať k vyššej láske ku všetkým, ktorých Ježiš vykúpi na kríži. Kána Galilejská bola smrťou vzťahu matka − syn a začiatkom tej vyššej lásky, ktorá sa týka vzťahu Matka − človek, Kristus − vykúpený. A vďaka tomu, že sa vzdala svojho syna kvôli svetu, nakoniec ho získala späť – pri nanebovzatí a korunovaní.

7. Cieľom každej ľudskej lásky je plnenie Božej vôle. Dokonca aj tí najľahkovážnejší ľudia hovoria o láske ako o čomsi večnom. Láska je nadčasová. Keď sa rozvíja pravá láska, spočiatku proti sebe stoja dve lásky, ktoré sa snažia jedna druhú vlastniť. Ako láska rastie, obe lásky namiesto toho, aby hľadali jedna druhú, hľadajú objekt mimo nich. Obe rozvíjajú vášeň pre jednotu mimo seba, a to v Bohu. Preto keď čistá kresťanská láska dozrieva, manžel a manželka sa postupom času stávajú čoraz nábožnejšími. Spočiatku šťastie spočívalo v plnení vôle toho druhého, neskôr spočívalo v plnení vôle Boha. Pravá láska je náboženský čin. Ak ťa milujem tak, ako si to želá Boh, je to najvyšší prejav lásky.

Posledné Máriine slová, ktoré zazneli v Písme, boli slovami úplného odovzdania sa do Božej vôle. „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5). Ako povedal Dante: „V jeho vôli je náš pokoj.“ Údelom lásky nie je nič iné ako poslúchať Krista. Našu vôľu máme len na rozdávanie. Ľudské srdce sa zmieta medzi pocitom prázdnoty a potrebou naplnenia, podobne ako nádoby s vodou v Káne Galilejskej. Prázdnota pramení z toho, že sme ľudia. Moc napĺňať patrí len tomu, kto prikázal naplniť nádoby. Aby sa žiadne srdce nedokázalo naplniť samé, Máriine posledné slová na rozlúčku znejú: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5). Srdce má potrebu vyprázdniť sa a potrebu byť naplnené. Moc vyprázdňovania je ľudská – je to vyprázdňovanie sa v láske k druhým; moc napĺňania patrí len Bohu. Preto každá dokonalá láska musí končiť taktom: „Nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane, Pane!“

Tento úryvok pochádza z knihy Prvá láska sveta: Mária, Matka Božia, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.