Máme nepriateľa. Ako môžeme proti nemu bojovať?

Bez ohľadu na to, aká temná je naša noc, Božie ráno vždy príde.
Bez ohľadu na to, ako skleslo sa môžeme cítiť, Božia prítomnosť je vždy s nami.
Bez ohľadu na to, aká zúfalá je naša situácia, Božia moc vždy zvíťazí.

Stojíme na bojisku, v aréne. Pozrieme sa doľava a doprava a vidíme niekoľko oblúkových dverí s otvorenými bránami. Hoci ich zatiaľ nevidíme, v tieni počujeme rev hladných levov. Tušíme, že sa ich chystajú vypustiť do arény, aby na nás len pre zábavu zaútočili. V diaľke vidíme, ako sa k nám blíži samotný nepriateľ. Usmieva sa, je sebavedomý a mieri priamo k nám. Naše dýchanie sa stáva plytkým. Po chrbtici nám prebehnú zimomriavky. Všimneme si, že nad každým z oblúkov dverí sú slová: Obavy. Strach. Opustenosť. Čo ak? A ďalšie.

Nepriateľ má prevahu a my ste ochromení. Ale potom si spomenieme na Ježišove slová.

Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí (Lk 10, 19).

Zrazu nás prepadne vlna svätej sebadôvery. Pozrieme sa k prvým dverám, kde počujeme rev leva. Ukážeme naň a s autoritou, ktorú nám dal Boh, vyhlásime: „Hovorím nie obavám! V Ježišovom mene zatváram tieto dvere!“ Brána zahromží a zatrasie zemou. Lev sa stiahne do tieňa a prestane revať. Potom sa pozrieme na dvere strachu a urobíme to isté: „Hovorím nie strachu! V mene Ježiša zatváram tieto dvere!“ V prípade každej brány používame svoju autoritu, aby sme ju zvrhli. A s každou bránou, ktorá sa zatvorí, rev levov utíchne. Stane sa aj niečo iné. Všimneme si, že ako sa nepriateľ približuje, aj on sa zmenšuje. Dochádza mu para.

Keď na nás už nepôsobia nepriateľské zbrane strachu, zastrašovania a klamstva, stráca nad nami moc.

Napriek tomu sa k nám stále približuje a v ruke drží zápisník preplnený informáciami o nás. Študoval nás celý život. Vie, čo nás oslabuje, zarmucuje, desí a odrádza. A mieri k nám.

Zrazu však pocítime na tvári teplo a obrátime oči k žiare, ktorá prichádza sprava. Obzrieme sa a uvidíme krásnu, trblietajúcu sa bránu, a na myseľ nám prídu slová z Písma: „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.“ Viera v nás vzrastá a my kričíme: „Otvorte, starodávne brány! A nech vojde Kráľ slávy!“ Pre našu dokonalú radosť vchádza Ježiš s ohnivými očami, rozžiarenou tvárou a odevom bielym ako sneh. Celú tvár mu preniká úsmev. Nemá z tohto boja obavy. Je nadšený, že nás vidí.

Predstúpi pred nás a pripraví nám stôl v prítomnosti nášho nepriateľa (pozri Ž 23, 5). Posadí nás za stôl, na čestné miesto. Prináša chlieb, víno a ovocie. Pozrieme sa na chlieb a hneď si spomenieme, že bol zlomený, aby sme my mohli byť uzdravení. Spomenieme si na Ježišove slová, keď povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal.“ A spomenieme si, ako rozmnožil chleby a ryby. Chápeme, že tento posvätný dar chleba na bojisku má veľký význam.

Potom sa pozrieme na kalich s vínom. Jeho ranami sme uzdravení. Vďaka jeho preliatej krvi a víťazstvu na kríži sme spasení. Vďaka Baránkovej krvi a slovu svojho svedectva zvíťazíme a naučíme sa ho milovať viac ako svoj život. Dokonalá láska vyháňa strach. Čím viac rastieme v poznaní Božej lásky, tým menej nás vykoľajuje strach.

Pozrieme sa do očí svojho Spasiteľa a zistíme, že nás posilňuje božská dôvera, ktorá z neho vyžaruje. Uvedomíme si, že v jednej kvapke Spasiteľovej krvi je viac sily ako vo všetkom pekelnom zle dohromady. A jeho krv prúdi v našich žilách. Sme živí v Kristovi. Jeho moc vzkriesenia je v nás aktívna. Ó, kráčať, a dokonca bojovať v moci, ktorú nám Boh zveril! Rozhodnime sa, že už nikdy nedovolíme strachu, aby zvíťazil.

Bohaté ovocie nám pripomína Ježišove slová adresované učeníkom a nám: Ustanovil som vás, aby ste prinášali trvalé ovocie. Je to na slávu môjho Otca, aby ste prinášali ovocie, ktoré zostane. Boli ste stvorení pre večný život. Ovocie pochádza z dôverného vzťahu s Bohom. On sa chce o svet starať prostredníctvom vášho krásneho života.

Chlieb. Víno. Ovocie. Celistvosť. Služba. Rozmnoženie. Sme súčasťou nadpozemského kráľovstva. Niet divu, že nepriateľ tak usilovne pracuje na tom, aby sme žili pozemským životom. Ak sa mu podarí udržať náš pohľad upriamený na strach z tohto života, nemilujúcich ľudí a stres z okolností, zabudneme, že sa deje oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Keď sa nám však otvoria duchovné oči, uvedomíme si, že sme dostali moc skutočne niečo urobiť s okolnosťami vo svojom okolí. Sme na stope nepriateľským intrigám a jeho neustálym pokusom stiahnuť náš pohľad nadol. Sme súčasťou víťaznej armády nebeského kráľovstva. Rozhodli sme sa pozerať hore a nájsť pomoc a silu v Ježišovi Kristovi.

A aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom (Ef 1, 19 − 23).

Pevnosti sú zborené. Zajatci sú oslobodení. Stratení sú nájdení. Čaká nás práca. Opäť zreveme do boja. Odmietame, aby do nás nepriateľ neustále kopal. Zrazu vieme a veríme, že tento Kráľ, ktorému slúžime, je oveľa mocnejší, než sme si kedysi mysleli. To znamená, že teraz máme božskú schopnosť byť mocný v boji.

Áno, nepriateľ môže byť hrozivý protivník. Áno, niekedy sa musíme zapojiť do boja zblízka, keď sa zdá, že nás okolnosti môžu zničiť. Ale triumfálne víťazstvo nám patrí, pretože patríme Ježišovi, nášmu Kráľovi. Nášmu obrancovi. Nášmu vysloboditeľovi. Našej pevnej veži.

Tento úryvok pochádza z knihy Mocní v boji, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.