Prvá česká kňažná svätá Ľudmila bola zavraždená na príkaz svojej nevesty

Prvej českej svätici Ľudmile sa tiež hovorí Matka národa či „pramatka“. Dôvodov na toto pomenovanie je viac. Ľudmila nielenže položila základy českej štátnosti, ale sa aj stala symbolom materstva a výchovy. Ako dokonalá babička vychovala hlavného patróna a ochrancu českej zeme, svätého Václava, a spolu s ním je považovaná za zakladateľku českého kresťanského štátu, pričom jej výchova mala tiež priamy vplyv aj na ďalšie generácie vládnucich Přemyslovcov.

V deviatom storočí panoval v Čechách knieža Bořivoj. A hoci už predtým v tejto krajine ohlasovali Božie slovo nemeckí kňazi, väčšina obyvateľov, rovnako ako aj ich vládca Bořivoj, zostali pohanmi, pretože nemecky nerozumeli. Knieža sa v roku 872 oženil s Ľudmilou, ktorá takisto pochádzala z pohanskej rodiny. Klaňala sa Paromovi, Svätovítovi, Radhosťovi, Lade, Živene a iným bôžikom a obetovala im.

V roku 863 prišli na Veľkú Moravu svätí slovanskí apoštolovia Cyril a Metod. Evanjelium ohlasovali rodným jazykom. Národ spolu s kniežaťom Svätoplukom prijal svätý krst, začali sa stavať chrámy a svätý Metod riadil ako biskup z Velehradu celú Cirkev na Veľkej Morave.

Keď Bořivoj navštívil v roku 876 vladára Svätopluka, tiež sa dal svätým Metodom pokrstiť. Zároveň ho pozval do Čiech aj s kňazmi, aby aj u nich ohlasovali Božie slovo slovanskou rečou, a priviedli tak jeho národ do spasiteľnej Cirkvi. Takto bola potom pokrstená aj Ľudmila, mnohí veľmoži a celé zástupy poddaných.

Z Ľudmily sa stala veľmi nábožná kresťanka a voči poddaným bola veľmi milosrdná. Napomáhala apoštolskej práci a keď porodila synov Spytihneva a Vratislava, horlivo ich vychovávala vo svätom náboženstve.

Ale ani Bořivoj nezaostával. Na svojom hrade neďaleko od Prahy dal postaviť nádherný chrám svätého Klementa; na zámku vo Vyšehrade a na Pražskom hrade chrámy k úcte Panny Márie. Stavba chrámov sa potom rozrastala aj v iných mestách.

Bořivoj zomrel v roku 894 a vdova Ľudmila sa snažila svoj život venovať výchove synov a blahobytu národa. Svojmu Bohu slúžila ustavičnými modlitbami, almužnou i pôstom. Pre každého poddaného mala otvorené dvere, preto za ňou chodili všetci tí, čo potrebovali utešiť, ale neraz aj poradiť či pomôcť. Ľudmila sa pre svojich poddaných skutočne stala dobrou matkou. Majetok nezhŕňala, ale radšej ním ozdobovala chrámy alebo ho rozdávala. Veľkou pomocníčkou bola aj svojmu synovi Spytihnevovi, ktorý sa stal panovníkom, keď dorástol.

Tipy na knihy:

V roku 912 zomrel Spytihnev a panovníkom sa stal mladší Vratislav. Strata zbožného manžela a teraz aj syna zasadila do citlivého srdca Ľudmily ťažkú ranu. Svätá viera ju však naučila trpieť. Odovzdaná do Božej vôle pomáhala pri spravovaní krajiny aj mladšiemu synovi. Ten bol rovnako veľmi pobožný, viac sa staral o rozšírenie svätej Cirkvi než o pozemskú krajinu. Ale pri výbere manželky nebol veľmi prozreteľný. Zapáčila sa mu Lutická kňažná Drahomíra, zarytá pohanka, vyznávajúca kresťanskú vieru len naoko. Svokre Ľudmile neušlo, že jej nevesta je hrdá a panovačná, radšej sa teda utiahla na svoj hrad Tetín, kde v samote žila len pre Boha. Medzitým sa jej narodili traja vnuci: Václav, Boleslav a Spytihnev. Panovníčka Drahomíra absolútne neviedla kresťanský život a takto vychovávala aj svojich synov. To sa však nepáčilo zbožnému Vratislavovi, ktorý chcel, aby jeho nástupca bol zbožný a cnostný, a preto sa rozhodol zveriť výchovu staršieho syna Václava svojej zbožnej matke Ľudmile.

Pokým Vratislav žil, Ľudmila mohla vychovávať svojho vnuka a budúceho panovníka v pokoji, najmä od nevesty. Tá sa totiž netajila tým, že svoju svokru pre jej kresťanský život nenávidí. Vratislav však v roku 926 zomrel a pre Ľudmilu nastali trpké dni.

Hoci bol Václav po otcovej smrti nedospelý, a hoci ho veľmoži vyhlásili za panovníka, vlády sa ujala jeho panovačná matka Drahomíra. Václav zostal v poručníctve babičky, svätej Ľudmily. To mrzelo pyšnú nevestu Drahomíru, lebo mala strach, že svokra jej odníme vládu. Darmo sa Ľudmila snažila presvedčiť nevestu, že nebaží po panovaní, ani že o nej nezmýšľa zle – nič nepomohlo. Pyšná Drahomíra sa vo svojich obavách rozhodla strpčovať svokre život všelijakými prekážkami a úkladmi.

Ľudmila aj naďalej žila v skromnosti na Tetíne, horlivo slúžila Bohu a pripravovala sa na smrť. Bolo jej totiž oznámené, že zarytá pohanka Drahomíra baží po tom, aby jej svokra zomrela.

15. septembra 927 sa Ľudmila ráno vyspovedala svojmu spovedníkovi Pavlovi Kaichovi a prijala Oltárnu sviatosť. Potom sa po bohoslužbách modlila, až pokým večer nešla spať.

V noci sa do jej spálne vrútili dvaja zemania, pohania Tuma a Gumo, ktorí boli veľmi oddaní pyšnej Drahomíre. Stiahli Ľudmilu z postele. Svätica v tej chvíli prosila ukrutníkov: „Doprajte mi čas, kým sa pomodlím. A keď ma chcete usmrtiť, zotnite mi hlavu mečom, aby som vyliala svoju krv, ako ju vylievali mučeníci.“ Najatí vrahovia však nedbali na jej prosbu a zahrdúsili ju závojom, ktorý nosievala na hlave. Preto sa aj vyobrazuje ako stará kňažná so závojom skrúteným okolo krku.

Jej telo bolo pochované na hrade Tetín a keď potom svätý Václav o čosi neskôr dal postaviť v Prahe Chrám svätého Juraja, dal doňho preniesť ostatky svojej svätej starej mamy. A Boh oslávil hrob svätej mučenice mnohými zázrakmi. Prvý sa stal v deň prvého výročia prenesenia jej ostatkov. Podľa kresťanskej tradície sa nad jej ostatkami zišli kňazi, aby sa pomodlili, a potom sa odobrali na hostinu. V tej chvíli sa pri hrobe objavil chlapec, celkom pokrivený zhubnou chorobou. Uctil si Ľudmilu aj Kristovu moc a za niekoľko okamihov sa mu telo pred zrakmi kňazov narovnalo. Chlapec odchádzal od hrobu v plnom zdraví.

Masima