Tajomstvo posledného prijímania svätej Terézie z Lisieux

Téma modlitby za kňazov je stále aktuálna. A nie je to nová téma, ale priam taká stará, ako dlho sú kňazi ustanovení za pastierov ľudí. Jednou z tých, čo na kňazov nezabúdali, je aj svätá Terézia z Lisieux, ktorá celý svoj život na Karmeli obetovala za kňazov.

9. apríl 1888 bol pondelok. Terézia Martinová dovŕšila 15 rokov už v januári a teraz jej nič nebránilo, aby sa mohla pripojiť k rehoľným sestrám v Karmeli v Lisieux. Tak túžobne na tento deň čakala! Hoci mala srdce naplnené radosťou, napriek mladému veku si nerobila ilúzie. Vedela, že sa vydala na cestu, ktorá rozhodne nebude ľahká.

Jej dve sestry, ktoré v Karmeli už prebývali, ju spočiatku ubezpečovali o svojej podpore, ale Terezka od prvého dňa vedela, že život jej prinesie ťažkosti.

V kláštore vládol strohý život. Málo času na spánok, skromná strava – čo do kvality aj čo do množstva. A napriek prítomnosti svojich dvoch sestier pod jednou strechou sa s nimi Terézia stretáva veľmi málo.

Terézia teda správne predvídala, že nastanú problémy a spôsobia jej veľa utrpenia. Reagovala však veľmi svojsky – všetky ťažkosti prijímala s otvorenou náručou bez toho, aby pomýšľala na útek alebo sa zo strachu skrývala. Nechcela, aby sa žiadna z jej obetí stratila. „Utrpenie ku mne natiahlo ruky a ja som sa do nich vrhla s láskou. Pretože som prišla na Karmel, vyhlásila som to pri nohách Ježiša v Najsvätejšej sviatosti, ktorá predchádzala mojej profesii: prišla som spasiť duše, a predovšetkým sa modliť za kňazov.“ A rozhodla sa, že až do svojej smrti obetuje všetko, čomu bude čeliť, práve za kňazov.

Tomuto rozhodnutiu zostala verná až do svojho posledného dychu, ktorý ju 30. septembra 1897 v bolestnej agónii stál tak veľa.

Terezka bola presvedčená, že žiadny kňaz na svete by verne nevydržal v kňazstve a nežil svätým spôsobom, keby nemal modlitebnú podporu reholí, spolubratov kňazov a laikov. Verila, že každý kňaz je pre svoje povolanie – a teda oddanosť Kristovi – 24 hodín denne vystavený útokom diabla. Týmto útokom nemôže čeliť sám, bez použitia ovocia modlitieb Cirkvi.

Terezka už pred vstupom na Karmel pochopila, že napriek vysokej dôstojnosti, ktorá kňazov povyšuje nad anjelov, sú stále slabými a omylnými ľuďmi. Potrebujú našu neustálu podporu skrze modlitbu, aby boli skutočne soľou zeme. Nepoznáme mená kňazov, za ktorých sa Terezka obetovala, postila a umŕtvovala. Navyše často ponúkala ovocie svojej práce na rozdávanie Panne Márii, ktorá najlepšie vie, kto čo potrebuje.

Ale predsa poznáme meno kňaza, ku ktorému mala svätica počas rokov strávených v Karmeli zvláštnu náklonnosť. Bol to odpadlík Charles Loyson, pôvodným menom Père Hyacinthe z Orleáns, kde sa narodil v roku 1827.

Charles bol v roku 1851 vysvätený za kňaza v kongregácii San Sulpice. Túto komunitu opustil o osem rokov neskôr, pretože sa chcel stať dominikánskym mníchom, no už o päť mesiacov neskôr prestúpil k bosým karmelitánom.

Tipy na knihy:

Čoskoro sa preslávil ako vynikajúci kazateľ, bol známy po celom Francúzsku, najmä v parížskej katedrále Notre-Dame, ale kázal aj v Ríme.

V roku 1869 však využil nepokoje v Cirkvi a diskusiu o pápežskej neomylnosti a povolanie zavesil na klinec. O tri roky neskôr sa oženil s americkou vdovou.

Prešlo sedem rokov, keď sa vrátil do Paríža a založil francúzsku národnú schizmatickú cirkev, známu ako Gallikánska katolícka cirkev (Église Catholique Gallicane). Tá sa okrem iného zaoberala distribúciou publikácií, v ktorých bolo zosúladené evanjelium s Koránom. Aby sa jeho cirkev dostala viac do povedomia, s agitačnou kampaňou precestoval Francúzsko. V roku 1891 potom prišiel do Normandie, kde sa tamojšia tlač veľa venovala jeho iniciatíve. Katolícke noviny boli voči jeho myšlienkam veľmi kritické. To bol podnet pre Teréziu, ktorý v nej vyvolal lejak modlitieb zaňho.

„Ak by si Ježiš neželal Loysonovo obrátenie, vzbudil by v srdciach svojich malých neviest nedosiahnuteľnú túžbu? Nie, je to celkom isté, že on chce priviesť túto úbohú odpadnutú ovcu späť do stáda ešte viac ako my. Neprestávajme sa modliť, dôvera robí zázraky!“ presvedčila svoju sestru Celine a zaradila ho do modlitebného plánu.

Terézia sa od roku 1891 naďalej modlila a prinášala obete za Loysonov návrat do Cirkvi. Jeho obrátenie bola najdôležitejšia požiadavka, ktorú Bohu denne predkladala.

Svätá dievčina sa zaňho modlila šesť rokov a aj 19. augusta 1897, štyridsaťdva dní pred smrťou, obetovala zaňho svoje posledné sväté prijímanie. Nevieme, či sa napokon Loyson obrátil, žiadne zápisy sa o tom nenachádzajú. Rovnako nevieme, čo sa dialo v jeho srdci v posledných chvíľach. Ani Terezka to nevedela, pretože nikdy nechcela poznať ovocie svojich modlitieb, v tomto sa plne spoliehala na „svojho Ježiša“.

Nech je pre nás príkladom Terezkina trpezlivosť, sila a ochota nedať sa odradiť, nebáť sa ponúknuť svoje modlitby či obety. Naša snaha a dobrý úmysel budú raz určite odmenené.

Modlitba svätej Terézie z Lisieux za kňazov

Pane Ježišu Kriste, večný Veľkňaz,

požehnaj svojich kňazov a daj im prebývať vo svojom Najsvätejšom Srdci, kde im nikto nemôže uškodiť. Zachovaj bez poškvrny ich pomazané ruky, ktoré sa denne dotýkajú tvojho Najsvätejšieho tela. Zachovaj bez poškvrny ich ústa, ktoré sú denne zvlažované tvojou predrahou krvou.

Zachovaj čistými ich srdcia, do ktorých si vtlačil pečať svojho slávneho kňazstva, a chráň ich od všetkých pozemských náklonností. Daj, nech prospievajú v láske a vernosti voči tebe, a uchráň ich pred svetskou nákazou. Daj im moc premieňať srdcia, ako premieňajú chlieb a víno. Žehnaj ich práce, aby prinášali hojný úžitok, a daruj im korunu večnej slávy. Amen.

Masima