Malá svätica odpustenia: Mária Goretti

Mária Goretti sa narodila 16. októbra 1890 do sedliackej rodiny. Jej rodičia žili, rovnako ako mnohí iní, v odľahlých častiach Talianska. Tvrdá práca v drsných podmienkach dokázala rodinu aspoň trochu uživiť, no na iné „radovánky“ nemohli ani len pomyslieť. Najcennejším majetkom manželov bolo to, že mali jeden druhého a sedem detí, ktoré milovali. A hoci sa takíto ľudia v očiach sveta nepovažovali za nič extra, mali predsa len čosi vzácne – dar viery. Zdá sa, že táto rodina mala poznať temný život Nazareta s jeho všetkými verejnými potupami a skrytými radosťami. Mal to byť práve ten dar viery, ktorý ich podporoval, dával zmysel svetu okolo nich a ktorý bol viditeľný aj neviditeľný. Vlastnili skutočné bohatstvo, ktoré svetské oko nevidelo.

Rodina Gorettiovcov sa viackrát sťahovala, až sa v roku 1899 usadili v Pontine Marshes. O nový dom, do ktorého sa presťahovali, sa však museli deliť s ďalším chudobným farmárom, ktorý mal dospievajúceho syna Alessandra.

Ťažký život a ešte ťažšia práca rodinu sotva uživila. Do týchto neľahkých chvíľ vstúpila tragédia – Máriin otec zomrel a jedinou živiteľkou rodiny sa tak stala matka. Malú Máriu poverila opatrovaním mladších detí. Hoci mala vtedy Mária iba desať rokov, nesťažovala sa. Vďačne prijala túto „prácu“.

V tom čase ovládala jej spoločenská vrstva aspoň základy čítania, písania, rátania, no Mária nič z toho nevedela. Učiteľkou jej mala byť chudoba. Ale predsa sa v niečom vzdelala. Nemohla pristúpiť k svätému prijímaniu prv, kým nepreukáže pochopenie sviatosti aspoň v najzákladnejšej forme.

O rok neskôr presvedčila 11-ročná Mária svoju mamu o schopnosti vykonávať domáce práce, aj o tom, že dokáže sama dochádzať do neďalekej dediny na náuku ku kňazovi. Učenlivá Mária čoskoro dosiahla svoj cieľ. Miestny farár sa neskôr vyslovil, ako sa Mária dobre poučila a hlboko pochopila, do čoho vstupuje.

Máriin zápal pre sviatosť Eucharistie bol vrúcny, jej príprava dôsledná a správanie dôstojné. Bola staršia ako ostatné deti, ktoré boli spolu s ňou na prvom svätom prijímaní. Nemala ani také honosné šaty ako ostatné dievčatá. Zatiaľ čo ostatné dievky žiarili v bielych šatách, Máriina mama si takýto luxus nemohla dovoliť. Ale aspoň Máriu zdobili šperky, ktoré jej otec daroval matke v deň ich svadby. Keď však 29. mája 1902 prišla do kostola, netušila, že dostane oveľa bohatšiu cenu než všetky šperky dokopy. Takisto nikto z prítomných, ktorí sledovali sväté prijímanie detí, netušil, že sa nad hlavou malej Márie dvíha ďalší „klenot“, ktorým má byť čoskoro korunovaná. Tento klenot bol však mystický, bola to koruna mučeníctva.

Ale na scéne sa objavil aj ktosi iný, kto sledoval každý jej krok. Chlapec, ktorý sa snažil využiť každú chvíľu, aby mohol zostať s Máriou osamote, rozprávať jej „čudné slová“ a nahovárať ju na niečo, čomu statočne odolávala, hoci naliehal. Mária sa nikomu nezverila so svojou úzkosťou a nikto z dediny netušil, aký diabolský plán sa na ňu chystá.

Alessandro čakal na svoju príležitosť, sediac sám vo svojej izbe. Čas si krátil čítaním a prezeraním obrázkov, ktoré ešte viac prilievali olej do pekelných ohňov, zúriacich v jeho rozpálenej mysli. Konečne nadišla očakávaná chvíľa. Alessandro jej rozkázal ísť si k nemu pre jeho bielizeň. Mária od mamičky vedela, že jej chlapec od susedov môže rozkazovať. Ale keď jej prikázal, aby ho mala rada, odpovedala mu: „Mať rád je niečo celkom iné. Čo ty chceš, je hriech! Neopováž sa ma dotknúť!“

„Teraz budeš moja!“ zasyčal.

„Nikdy, je to hriech, Pán Boh to zakazuje.“ S týmito slovami sa jej ešte podarilo utiecť, ale za sebou počula hrozbu: „Ak to povieš matke, zabijem ťa!“ Mária sa otriasla pri pomyslení, že ju naozaj zabije, keď mu nevyhovie.

Tipy na produkty:

Alessandro si na druhý deň zaobstaral 23 cm dlhý nôž, ktorý si pribrúsil s rozhodnutím, že ho použije na Máriu. Máriina mama nevedela, prečo má jej dcéra zrazu v očiach strach, keď má zostať osamote, ale na ďalší deň išla z poslušnosti do Alessandrovej izby pre košeľu, ktorú mu mala zašiť. Vzala ju a rýchlo s ňou zbehla dolu za malou sestrou Terezkou. Neskôr, keď sa vrátil Alessandro a nechcela s ním ísť, strhol jej ruku od zábradlia, ktorého sa držala, a vliekol ju po chodbe revúc: „Tak chceš, alebo nechceš!“

„Je to hriech, Boh to nechce. Prídeš do pekla!“ odpovedalo dievča a bránilo sa zo všetkých síl.

Pretože vyhrážky zabitím nepomohli, Alessandro jej zapchal ústa a potom ju opakovane bodal. Osem bodných rán zasadil do Máriinho podbruška a šesť rán do chrbta. Po štrnástom bodnutí ju nechal na podlahe, kde ju našla jej matka.

Ťažko zranenú Máriu dopravili do nemocnice milosrdných bratov v Nettuno. Operovali ju pri vedomí, pretože by jej srdce narkózu nevydržalo. Mnoho vytrpela už pri ceste do nemocnice, potom pri čistení a šití hlbokých rán. Dýkou boli zasiahnuté pľúca, okolie srdca a porezané vnútornosti. V hrozných bolestiach sa modlila: „Všetko pre teba, Pane Ježišu.“ Okrem bolestí trpela aj smädom, no nesmela dostať napiť.

Kňaz ju vyspovedal ešte pred operáciou a ráno jej doniesol sväté prijímanie – druhé a zároveň posledné v jej živote. Na jeho otázku ohľadom vraha mu bez váhania odpovedala: „Áno, z lásky k Ježišovi mu odpúšťam z celého srdca a v nebi ho chcem mať pri sebe.“

Polícia Alessandra zatkla napriek tomu, že všetko poprel. Krátko po tom, čo bol súdený a uväznený, sa obvinenie z vraždy preukázalo. Mohli by sme povedať, že vec je skončená – obeť bola uložená k večnému odpočinku, vrah odsúdený a uväznený. Ale predsa to nebol koniec. Stalo sa niečo, čo bolo ešte zaujímavejšie. Hlavné postavy príbehu sa mali opäť zjednotiť, a to naozaj zvláštnym spôsobom.

Na Štedrý večer v roku 1937 ktosi zaklopal na dvere presbytéria. Gazdiná, ktorou vtedy bola vdova Assunta Gorettiová, išla otvoriť. V tú chladnú decembrovú noc zistila, že sa pozerá do očí muža, ktorý zabil jej dcéru. Pri pohľade do tých očí sa v nej znovu prebudili spomienky na rany, ktoré jej spôsobil v tom letnom dni – rany, ktoré so sebou niesla vyše tri desaťročia. Muž ju poprosil o rozhovor. Assunta ho neochotne pozvala dovnútra.

Príbeh, ktorý muž rozprával, bol výnimočný. Alessandro vravel, že keď ho poslali do väzenia, neprejavil žiadnu ľútosť. Celé roky sa vyhýbal kontaktu s inými väzňami, radšej hnil vo svojej cele a myseľ si napúšťal rovnakým jedom, ktorý podnietil jeho zlé činy. Riaditeľ väznice aj väzenský kaplán boli zúfalí – pre dušu, akou bol Alessandro, už teraz existujúcou ako vo svojom súkromnom pekle, sa nečrtala žiadna nádej. Ale na celkom inom mieste bol ktosi, kto sa zaňho neprestal modliť. Bola to mladučká Mária.

Raz v noci sa mu zjavila. Bola zaliata svetlom, mala oblečené biele rúcho a v rukách držala ľalie. Alessandro mal svoju obeť opäť pred očami. Mária mu ponúkla jednu ľaliu…

To bol sen, ktorý vyrozprával riaditeľovi väznice, ktorý bol prekvapený nielen slovami, čo mu Alessandro povedal, ale aj jeho zmenou. Alessandro sa ku všetkému priznal a prosil o odpustenie za svoj zločin. Zakrátko sa z neho stal vzorný väzeň, bol poslušný, ochotný a tvrdo pracoval – presne tak, ako mu pred niekoľkými rokmi posluhovala malá Mária. Vďaka nej sa vrátil k praktizovaniu viery. Ba čo viac, stal sa zbožným. Zodpovední však stále neboli presvedčení o jeho premene. Sledovali, kedy tento „nový muž“ zakolíše a vráti sa k svojmu starému ja. Nikdy sa tak nestalo.

V tú noc, keď sa začala polnočná svätá omša zabitého dieťaťa, vo svätyni kľačali vedľa seba matka dievčatka a jej vrah. Obaja niesli kríž, hoci odlišným spôsobom. Obaja poznali utrpenie a obom sa navždy zmenil život poznaním Márie Gorettiovej. Obaja vtedy sledovali, ako sa pri oltári zapaľujú sviečky na pamiatku dieťaťa – Svetla, ktoré prišlo na svet. Svetla, ktoré temnota nemohla premôcť.

Masima

Obrázok: holyart.com