Svätý Ondrej Corsini: Z roztopašníka svätcom vďaka vplyvu Panny Márie

Život svätého Ondreja Corsini je jasným dôkazom toho, akú má Panna Mária moc pôsobiť na srdcia hriešnikov a na aký vysoký stupeň dokonalosti vedie svojich ctiteľov. O Ondrejovi sa píše, že si ho rodičia vyprosili od Boha a sľúbili, že ho zasvätia Panne Márii. Keď bola jeho matka v požehnanom stave, mala sen, že porodila vlka, ktorý pribehol ku karmelitánskemu kláštoru a pri vchode do kostola sa premenil na baránka…

Svätý Ondrej sa narodil v roku 1302 ako pokračovateľ šľachtického rodu Corsini vo Florencii. Jeho bezdetní rodičia dali Bohu sľub, že ak im požehná syna, zasvätia ho Panne Márii a službe Bohu. Ich prosba bola vypočutá. Presne na deň svätého apoštola Ondreja sa im narodil syn, ktorého k úcte svätého apoštola pomenovali Ondrej.

Vymodlený syn bol nielen pekný, ale aj životaschopný. Rodičia ho milovali. Dodával ich životu „správnu šťavu“ a tiež radosť, takže ho vychovávali ako poklad, ktorý im zverilo samotné nebo. Jeho vlohy rozvíjali múdrym učením, na srdce chlapca pôsobili vlastným príkladom, detské prehrešky karhali mäkkým prútom. Ondrej bol skrátka potešením svojich rodičov. Pokiaľ neprišlo trpké sklamanie.

Matka sa usilovala vychovať Ondreja v Božej bázni, no povahou veľmi živý chlapec matkine dobré rady a láskavé slová púšťal jedným uchom dnu, druhým von. Správal sa, akoby bol pripútaný reťazami k svetu a jeho márnym pôžitkom. Jeho vierou sa stala ľahkomyseľnosť, spoločnosť mu robila skazená mládež a plamene túžby po zábave a roztopašnosti šľahali v jeho duši čoraz vyššie. Ondrej sa tak každým dňom ponáral hlbšie do mora skazy a zatratenia, čím matke spôsoboval veľkú bolesť.

Matka Gemma degli Stracciabende kade chodila, tade nariekala nad synovým chovaním. Vo svojom žiali sa obrátila k Panne Márii so žiadosťou o obrátenie syna. Jej modlitba ani slzy bolesti neboli márne.

Jedného dňa sa Ondrej opäť správal voči matke neslušne. Vtedy mu celkom vážne povedala: „Choď odo mňa preč! Lebo ty si skutočne ten vlk, o ktorom sa mi zdalo v sne, že som ho nosila pod svojím srdcom.“

Drzý Ondrej odišiel, no vzápätí sa v jeho srdci rozhorel plamienok poslušnosti a zvedavosti. Vrátil sa k matke s prosbou, aby mu vysvetlila, čo svojimi slovami myslela. Ubolená matka mu so slzami v očiach vravela: „Keď som ťa ešte nosila pod srdcom, snívalo sa mi, že mám porodiť vlka, ktorý pribehol ku kostolu a premenil sa na baránka. Na druhý deň som ťa porodila. Sám dobre vieš, ako si dosiaľ žil. Rozhodne nie ako rozumný človek, ale ako vlk. Už je však čas, aby si sa stal baránkom a splnil sľub svojich rodičov, lebo si sa nenarodil nám, ale najsvätejšej Panne!“

Matkine slová Ondrejom hlboko otriasli a zároveň ako meč prenikli do jeho srdca. Pohľad na jej bolesť ihneď skrotil jeho ľahkomyseľnosť. V ľútosti padol pred matkou na kolená, zaraz však vstal a chvatne kráčal do blízkeho kostola karmelitánskeho rádu. Akoby sa skutočne stal z vlka baránkom. Vrúcne sa modlil pred obrazom Preblahoslavenej Panny. Po skončení modlitby mal v sebe všetko urovnané. Na margo toho sa rozhodol vstúpiť ku karmelitánom, aby tak odhodil svetské rúcho spoločne so svetským zmýšľaním a obliekol si nového človeka rehoľným odevom.

Kedysi ľahkovážny a roztopašný mladík vykonával, teraz už ako novic, tie najťažšie a najobyčajnejšie domáce práce s veľkou pokorou. V duchu pokánia konal najprísnejšie umŕtvovanie. Jeho ľahtikársky život plný zábav sa zmenil na svätý, nebeský. A hoci sa Ondrej staral o svoju spásu, nezabúdal ani na ostatných ľudí. Jeden jeho príbuzný, Giovanni Corsini, ochorel na nevyliečiteľnú chorobu. Aby zabudol na svoje bolesti, oddal sa tento zaslepenec hre. Celý deň hral s ostatnými kocky, takže jeho dom začali ľudia nazývať domovom hýrivcov. Ondrej ho ľutoval a rozhodol sa ho navštíviť.

„Sľubujem ti, že vyzdravieš, ak prestaneš hrať a osem dní sa budeš postiť a odporúčať Panne Márii,“ povedal mu a chorý Giovanni ho poslúchol. Začal konať pokánie a skutočne sa uzdravil.

Nebol to jediný prípad, kedy niekomu zázračne pomohol. Pán Boh odmenil Ondrejovu svätosť viacerými zázrakmi. Spomeniem aspoň jeden.

Vo Florencii žil veľmi bohatý muž, ktorému zomreli všetci synovia a zostala mu len jedna dcéra. Tá však trpela na suchotiny. Nešťastný otec zavolal k dcére tých najlepších lekárov, ale všetko bolo bez účinku. „Dieťa moje, čo žiadaš, aby som pre teba urobil?“ pýtal sa skormútený otec.

Dievčina sa rozplakala a pomedzi slzy vravela: „Drahý otecko, už mi niet pomoci, iba že by mi pomohli Pán Boh a Panna Mária. Pošli po Božieho sluhu Ondreja, aby sa za mňa modlil a pripravil mi nejaký liek. Ak mi toto nepomôže, potom som stratená.“

Tipy na knihy:

Utrápený otec sa hneď rozbehol do kláštora po brata Ondreja. Ten, keď prišiel k dievčaťu, vzal chlieb, namočil ho do vína a modlil sa: „Všemohúci Bože a Spasiteľ Ježišu Kriste, ktorý svojich veriacich sýtiš svojou krvou pod spôsobom chleba a vína, požehnaj tento chlieb, namočený do vína, aby tomuto dievčatku, ktoré dôveruje v tvoju pomoc, slúžil k uzdraveniu tela i duše.“ Potom podal chlieb dievčine. Sotva ho zjedla, hneď zaspala.

Keď sa neskôr po tuhom spánku prebudila, volala na otca: „Otecko, chytro mi podaj šaty, brat Ondrej ma volá!“ Obliekla sa a celkom zdravá odišla do kláštorného chrámu, aby tam vrúcne poďakovala Bohu za zázrak uzdravenia.

Predstavení navrhli Ondrejovi, aby sa učil teológiu a mohol byť vysvätený za kňaza. Ich návrh prijal a odišiel študovať do Paríža. V roku 1348 potom odcestoval do francúzskeho mesta Metz na generálnu kapitulu rádu a tu bol ustanovený provinciálom toskánskej provincie. Túto službu vykonával až do začiatku roku 1350. Počas tejto služby, ktorá netrvala ani dva roky, sa musel porátať s vážnou situáciou, ktorú spôsobila morová epidémia. Počas nej prežila vo Florencii zhruba len tretina obyvateľov. Ale ani táto „pliaga“ nezabránila, aby sa nepokračovalo v stavaní karmelitánskeho kostola. Posledným Ondrejovým zdokumentovaným činom v úrade provinciála je presné vyúčtovanie platieb za stavbu z 9. januára 1350.

Pápež Klement VI. ho medzitým bulou z 13. októbra 1349 dosadil na prázdny biskupský stolec vo Fiesole, v meste vzdialenom od Florencie asi osem kilometrov. Súčasne túto nomináciu oznámil katedrálnej kapitule kňazom aj ostatným v diecéze. Navyše udelil odpustky v súvislosti s účasťou na Ondrejovej konsekrácii. Legenda hovorí, že pokorný Ondrej sa ukryl v kartuziánskom kláštore, aby sa tejto cti vyhol, a až na základe videnia prijal neskôr post biskupa.

Svoj prvý úkon v episkopáte vykonal 28. marca 1350. Ondrej prerušil vyše storočnú tradíciu, podľa ktorej fiesolský biskup sídlil vo Florencii pri kostole Santa Maria in Campo. Ondrej chcel byť nablízku svojim ovečkám a blízko svojej katedrály, ktorá však bola veľmi zdevastovaná. A hoci biskupský palác vo Fiesole potreboval nutné opravy, rozhodol sa tam nasťahovať. Žil tam kláštorným spôsobom života spolu so šiestimi slúžiacimi a ďalšími dvoma karmelitánmi. Ani ako biskup sa nevzdal karmelitánskeho odevu: okolo bedier mal opásanú kovovú reťaz, ktorá sa zachovala dodnes. Veľmi precízne viedol účty týkajúce sa správy domu, biskupského úradu a príspevkov, určených Svätej stolici. Financoval a riadil rôzne práce pri stavaní a opravách kostolov a nemocníc. Dokonca aj vlastné služobníctvo ho podporovalo peniazmi, ktoré dostávali za svoju službu. Aby zabránil akejkoľvek forme zneužívania, vyhradil si rozdeľovanie cirkevných benefícií a trval na tom, aby ich správcovia boli hodní. Zvyčajne mal dvoch vikárov, ktorí mu boli nápomocní pri spravovaní diecézy, a ešte jedného, ktorý sídlil v Casentine. O náboženský život vo svojej diecéze sa staral prostredníctvom kánonických vizitácií. Život kňazov, ktorý bol dosť neutešený pre nevzdelanosť, zlé návyky, hry v karty a nosenie svetského odevu, vyžadoval zvláštnu bdelosť. Ondrej niektorých klerikov zaviazal, aby prišli po určitom čase na skúšky, ale odmietal tolerovať tých, ktorí sa prehrešovali proti celibátu. Aj kňazom, ktorí dovtedy nesídlili vo svojich farnostiach, dal lehotu, dokedy sa do svojich farností majú vrátiť. Ak tak nespravili, potrestal ich odňatím benefícií.

Pre ozdravenie kléru zriadil v roku 1372 bratstvo kňazov, ktorí mali svojím príkladom a pôsobením prispievať k intelektuálnej a morálnej formácii budúcich kňazov. Sám išiel príkladom a pridal si službu navyše – kázanie. Práve pre túto službu si na jeho hrobe môžeme prečítať jeden z mnohých výrokov: „Úžasný príkladom svojho života a svojou výrečnosťou“.

Nemenej sa staral o núdznych. Aj preto ho volali „otec a správca chudobných“, čo sa potvrdilo najmä v dôsledku morovej epidémie. Svedčí o tom prvý zdokumentovaný úkon jeho episkopátu, ktorým je opatrenie v prospech chudobných z 28. marca 1350. Vykonal ho formou „závetu na zbožné účely“, ku ktorým vyzýval. Diecéza mala na tieto účely získať prostriedky pre chudobných, ktoré potom rozdával „pre Božiu lásku“, a tiež pre vybavenie kostolov. Prísne dohliadal aj na príjmy, ktoré boli určené chorým a pútnikom.

Ondrej sa staral aj o sakrálne stavby. Pokračoval v obnove katedrály, s ktorou začal jeho predchodca. Tiež opravil biskupský palác a renovoval niekoľko kostolov, medzi ktorými bol aj kostol Santa Maria in Campo vo Florencii. Zvláštnu starostlivosť venoval kostolu vo Figline Valdarno, kde si prial miestnosť pre seba, aby sa sem mohol z času na čas uchýliť. Toto mestečko totiž ležalo v odľahlej časti jeho diecézy a bolo ideálne na nerušené chvíle samoty.

Biskup Ondrej rozhodne nazaháľal. 1. júla 1368 posvätil oltár kostola benediktínskeho opátstva vo Fiesole a 25. marca 1369 aj mariánsky oltár. Založil kláštor pustovníčok Santa Maria del Fiore, ktorý sa neskôr preložil do Florencie.

Zachovali sa aj svedectvá ohľadne jeho úsilia o zmierenie. Preláti a bohatí obchodníci z Florencie a Fiesole, ba aj vplyvní občania miest Prato, Pistoia a iných, sa obracali na Ondreja ako na nestranného a neúplatného sudcu.

Svätý Ondrej zastával svoj úrad do veku 71 rokov, nikdy nezabúdajúc na pravidlo, že čím vyššiu dôstojnosť zastáva, tým musí byť jeho život svätejší a kajúcejší. A hoci bol na seba veľmi prísny, voči iným, zvlášť voči hriešnikom, bol neobyčajne láskavý. O jeho pokore a o tom, že bol skutočne „otcom chudobných“ svedčí i to, že každý štvrtok im umýval nohy.

Na Štedrý večer 1372 ochorel a na Troch kráľov, 6. januára 1373, sa v pokoji, plný radosti a predtuchy budúcej blaženosti, odobral na večnosť.

Jeho telo je uložené pod oltárom v jemu zasvätenej kaplnke karmelitánskeho kostola vo Florencii.

Nápis na Ondrejovom hrobe hovorí: „Bol vzatý Karmelu a daný Cirkvi a biskupskej službe vo Fiesole.“

29. apríla 1629 ho pápež Urban VIII. svätorečil, a v roku 1734 mu pápež Klement XII. (Lorenzo Corsini), zasvätil v rímskej Lateránskej bazilike novovybudovanú kaplnku svojho rodu.

Napriek tomu, že Ondrej bol vymodlené dieťa zasvätené Panne Márii, nebol od prvej chvíle taký zbožný, ako by si jeho matka priala. Ale nebeská Matka Mária dokázala skrotiť „divokú povahu“ svojho dieťaťa a priviesť ho na správnu cestu. A určite tak spraví s každým dieťaťom, ktoré jej s dôverou odporučíme.

Modlitba k Panne Márii za novorodenca

Ó, Mária, Nepoškvrnená Matka, obraciam sa na teba pre radosť, ktorú si zažila pri narodení Ježiša, svojho Božského Syna. Vezmi pod svoju ochranu všetky deti, ktoré sa dnes narodia na celom svete. Získaj pre nich milosť svätého krstu a bez prestania ich ochraňuj. V deň, keď prvýkrát prijmú Boha lásky, nech ich ešte čisté a nevinné srdcia pochopia tlkot srdca Eucharistického Srdca Ježišovho a navždy sa s ním zjednotia. Amen.

Masima