Tínedžerka, ktorá sa obetovala za nenarodené deti

Významné osobnosti kresťanských dejín môžu byť pápežom prehlásené za sväté. Ešte predtým ale musia byť blahorečené. Veriaci potom môžu tieto osoby prosiť v modlitbách o príhovor. Tiež im môžu zasväcovať kostoly a oltáre.

Proces, ktorým býva zomrelá osoba prehlásená za svätú, sa od 18. storočia uskutočňuje v dvoch stupňoch. Prvým je blahorečenie alebo beatifikácia, po ňom nasleduje svätorečenie alebo kanonizácia.

Beatifikácia predstavuje v podstate pápežské povolenie uctievať dotyčnú osobu na konkrétnom mieste, v konkrétnej komunite alebo s určitými obmedzeniami, zatiaľ čo kanonizácia je povolenie univerzálnej a neobmedzenej úcty v celej Cirkvi.

Úradný proces, ktorý má vyústiť do blahorečenia, zahŕňa vypočúvanie svedkov a preštudovanie všetkej dokumentácie o danom kandidátovi. Predpokladom je nielen cnostný život dotyčnej osoby, ale po jej smrti tiež uskutočnenie zázrakov na jej príhovor.

Anna Zelíková

Keď mala Anička trinásť rokov, začula rozhovor, v ktorom jej matka karhala príbuznú ohľadom potratu: „Je to hriech proti nebu a proti dieťaťu – nemôžete ho zabiť!“

Život Anny Zelíkovej sa podobá životu svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša. Obe viedli odmala hlboký duchovný život, zaujímali sa o karmelitánsku spiritualitu a plne dôverovali Bohu. „Skutočná krása je ukrytá vo vernosti v maličkostiach,“ napísala si Anna Mária Zelíková do denníka. Ide o tínedžerku, ktorá ponúkla svoje utrpenie za deti zavraždené pri potrate.

Anna Mária Zelíková sa narodila 19. júla 1924 ako dcéra roľníka Aloisa Zelíka a jeho manželky Anny, rodenej Jirsákovej. Narodila sa v meste Napajedla, kde navštevovala materskú, obecnú a meštiansku školu v ústave sestier Svätého kríža „Ľudmila“. Rehoľné sestry mali na Aničkinu náboženskú výchovu veľký vplyv. Sestra Milada Bartoňová ju pripravila na prvé sväté prijímanie, ktoré Anna prijala 25. mája 1933. A v jej živote nastal zásadný obrat. V Aničke sa už vtedy prebudila túžba celkom sa obetovať Bohu, aby získala pre nebo mnoho duší. Za vzor si zvolila svätého Jána Bosca a svätú Terezku z Lisieux, u ktorej hľadala inšpiráciu pre svoj duchovný život.

Trinásťročná Anička sa 11. júla 1937 zúčastnila na primičnej omši rodáka – kňaza Josefa Zavadila. Zanechala v nej taký hlboký dojem, že sa rozhodla obetovať svoj život za posvätenie kňazov. Rozhodla sa, že sa stane karmelitánkou. Nebol to však najdôležitý okamih jej života. Ten mal ešte len prísť.

Na Zelený štvrtok 14. apríla 1938 sa celkom náhodne dozvedela o zabíjaní nenarodených detí. Bola týmto zistením veľmi otrasená a ponúkla sa Bohu ako zmierna obeť za tieto hriechy. Chcela dať život za život, krv za krv. Na druhý deň, na Veľký piatok 15. apríla 1938, z celého srdca obnovila túto ponuku pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou v Božom hrobe. Zrazu sa rozkašľala a o čosi neskôr prišlo prvé chrlenie krvi. Anna ochorela na tuberkulózu. Keď sa jej diagnóza potvrdila, zaplavila ju nesmierna radosť. Spoznala, že jej obeť bola prijatá. Môže trpieť za druhých a platiť svojou krvou za prelievanú krv nevinných detí!

V deň sviatku Narodenia Panny Márie, 8. septembra 1938, zasvätila na jeden rok svoje panenstvo Panne Márii na Svatom Hostýne sľubom čistoty. O rok neskôr sa zaviazala týmto sľubom na celý život.

Tipy na knihy:

Ťažká choroba, ktorá pomaličky stravovala jej sily, ju napĺňala šťastím. Veď mala jasné potvrdenie, že Ježiš odpovedal na jej ponuku. Duchovnú oporu nachádzala u sestry Ľudmily Tichopádovej, ktorú považovala za svoju duchovnú matku, a u dr. Josefa Hloucha, neskoršieho českobudějovického biskupa, ktorý sa stal jej duchovným vodcom.

Tuberkulóza oslabila jej zdravie, preto sa Aničkina túžba vstúpiť do karmelitánskeho kláštora v Prahe nemohla naplniť. Ale od cirkevnej vrchnosti dostala povolenie stať sa karmelitánkou tretieho rádu. Dostala rehoľné meno Mária od sviatostného Srdca Ježišovho a 7. februára 1941 zložila sľuby chudoby a čistoty. Na znamenie svojho zasvätenia prijala 2. júna 1941 škapuliar Panny Márie Karmelskej. Do svojho denníka si zapísala: „Skutočná krása sa skrýva vo vernosti maličkostiam. Vždy som chcela predvádzať veľké a hrdinské skutky lásky, no keď som videla, že to nedokážem, bolo mi smutno. Teraz nachádzam veľké hrdinstvo v maličkostiach, takže už necítim ani najmenšiu bolesť pri pomyslení, či niečo dokážem alebo nie.“

Anna chcela byť zjednotená s Ježišom a mať s ním osobný vzťah: „Drahý Ježišu, moja láska k tebe je vždy väčšia a táto láska ma núti úplne zabudnúť na seba. Všetko, či už smútok alebo radosť, pochádza z tvojej lásky. Nech ti všetko, čo som, a všetko, čo mám, spieva pieseň chvály.“

Anna chcela dať každému radosť zo života a pokoj, a preto si zvolila „apoštolát úsmevov“, ako sa dozvedáme z jej denníka. „Chcem sa usmievať až do posledného dychu. Jediné, čo teraz môžem Bohu dať, je tlkot srdca a úsmev. Jediné, čo mi zostáva, je láska a dôvera.“

V posledných dňoch pred smrťou si do denníka poznamenala: „Trpím s veľmi hlbokým pokojom, aj keď nevidím jediný lúč svetla. Ježiš súhlasil so žiadosťou, ktorú som mu predložila v jednej z mojich modlitieb. Necháva ma v úplnej tme bez útechy, ale som si taká istá jeho láskou! Som pokojná, pretože to Ježiš chce. Čím viac milujem Ježiša, tým viac sa mi zdá, že je odo mňa vzdialený.“

11. septembra 1941 ráno sa jej tvár rozžiarila nádherným úsmevom. Práve zvonili Anjel Pána, keď Anička so šťastným úsmevom povedala: „Všetko je také krásne. S nikým by som nechcela meniť. Milujem Ježiša, mám ho tak veľmi rada.“ Držala v rukách kríž a pobozkala ho.

Presne napoludnie, keď zvon kostolnej veže začal zvoniť, klesla Aničkina hlava bezvládne na vankúš. Mala len sedemnásť rokov a jej Bohu milá obeta sa skončila.

Karmelitánky jej telo pred uložením do rakvy obliekli do bieleho rúcha a hlavu jej ozdobili vavrínovým vencom. K nohám jej položili kyticu ruží a do rúk vložili jej milovaný ruženec a kríž.

Predbežným vyšetrovaním ohľadom blahorečenia Anny Márie Zelíkovej bol v roku 1985 poverený páter František Plášek. Riadna diecézna komisia bola ustanovená v roku 1991 na základe súhlasu Kongregácie pre blahorečenie a svätorečenie, ktorej posledné zasadanie prebehlo 8. decembra 1995. Dekrét o správnosti procesu vydala kongregácia 22. marca 1997.

Modlitba za blahorečenie Anny Zelíkovej

(pre súkromnú pobožnosť)

Všemohúci a večný Bože, osláv milostivo zázrakmi Aničku Zelíkovú, svoju vernú služobnicu, vzor odovzdanosti do tvojej vôle a pokornú obeť lásky a zmieru za duše. Vyslyš dobrotivo naše prosby i prosby všetkých, ktorí sa k nej s dôverou utiekajú o pomoc, aby tým istejšie podľa jej príkladu speli k tebe, ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

Masima