Svätý Mikuláš z Tolentína, patrón duší z očistca, vykonal mnohé zázraky

Pápež Eugenius IV., ktorý Mikuláša z Tolentína kanonizoval, povedal: „Žiadny svätý od čias apoštolov neprevyšuje svätého Mikuláša z Tolentína v počte a veľkosti zázrakov.“

Mal pravdu, lebo Mikulášov život bol už od počiatku skutočne sprevádzaný zázrakmi. Jeho rodičia boli dlhé roky manželstva bezdetní. Keď matka Amada Gaidani videla, že to nejde „prirodzenou cestou“, vsadila na tú „duchovnú“ a obrátila sa na svätého Mikuláša z Myry, ktorého veľmi uctievala. Svojmu obľúbenému svätcovi sľúbila, že keď jej vyprosí milosť otehotnieť, venuje dieťa Bohu – či už to bude chlapec alebo dievča.

Svätý Mikuláš z Myry zomrel niekedy medzi rokmi 345 a 352. Pochovali ho v kostole v Myre, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavu Bari, ktorá ich previezla do svojho mesta. Tam vystavali nový kostol zasvätený svätému Mikulášovi, do ktorého uložili svätcove telesné pozostatky. Odvtedy sa svätý Mikuláš z Myry nazýva aj svätý Mikuláš z Bari.

Mikuláš z Tolentína bol už od útleho detstva iný než jeho rovesníci. Utekal pred všetkým svetským a ľahkomyseľným a modlil sa tak zbožne, že u všetkých vzbudzoval obdiv. Keď mal iba sedem rokov, začal sa trikrát v týždni postiť a potešil sa každej návšteve chudobných v rodičovskom dome. Pretože občas okolo neho vládol ruch, odchádzal do neďalekej jaskyne, aby sa v pokoji a samote mohol venovať modlitbe. Chodil na svätú omšu a neskôr slúžil aj ako akolyta.

Raz, keď už bol v pokročilom veku, odhalil rehoľníkovi, ktorý sa oňho staral počas jednej z jeho mnohých chorôb, svoju detskú víziu: „Syn môj, je to hrozná vec, že človek stráca detskú nevinnosť, a tak sa dožíva vysokého veku. Aj keď som ten hriešnik, ako ho vidíte. Keď som si užíval ten nevinný vek, chodil som ako obvykle na omšu v kostole. V momente, keď celebrant podľa rituálu pozdvihol Telo Pánovo, na vlastné oči som videl pekného chlapca so žiarivou tvárou a radostným pohľadom v nádherných šatách, ktorý mi povedal: ‚Nevinní a spravodliví sú zjednotení so mnou.‘“

Mikuláš vynikal aj mimoriadnou inteligenciou, navštevoval farskú školu rehoľných kanonikov svätého Augustína. Bol vážnym a zodpovedným žiakom. V štúdiách rýchlo napredoval a už v mladom veku mu bolo udelené miesto kanonika v Kolegiátnom kostole Najsvätejšieho Spasiteľa. Všetko nasvedčovalo tomu, že cesta jeho prestížnej kariéry je otvorená.

Mikuláš v sebe čoraz viac pociťoval silnú túžbu zasvätiť sa Bohu. Jedného dňa, keď počúval kázanie augustiniánov, ho upútal úryvok z Nového zákona: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky.“ (1Jn 2, 15-17) Tieto slová ho hlboko zasiahli a požiadal o prijatie do tohto rádu.

S požehnaním rodičov, ktorí synovo rozhodnutie považovali za splnenie svojho sľubu, bol štrnásťročný Mikuláš prijatý ako syn svätého Augustína. Po ukončení postulátu bol poslaný zo Sant‘ Angela do susedného kláštora San Ginesio, kde začal noviciát a štúdium teológie.

V novom kláštore dostal úlohu almužníka. Mikuláš sa prejavil výnimočnou štedrosťou pri rozdeľovaní potravín chudobným a núdznym, ktorí klopali na bránu kláštora. Ale prejavil sa aj inak. Raz, keď položil ruky na hlavu chorého chlapca, povedal: „Dobrý Boh ťa vylieči.“ A dieťa bolo skutočne hneď uzdravené.

Traduje sa, že Mikuláš liečil chorých chlebom, nad ktorým sa modlil k Matke Božej. Potvrdzuje to príhoda, ktorá sa stala, keď bol raz Mikuláš po dlhom pôste fyzicky zoslabnutý. Jeho nadriadení mu vtedy prikázali zjesť kúsok mäsa, lenže jeho zdravie sa ešte zhoršilo a vyzeralo to, že čoskoro zomrie. Obrátil sa k Panne Márii a ona sa mu zjavila v sprievode svätého Augustína a svätej Moniky. Božia Matka ho utešovala slovami, že Ježiš ho nosí vo svojom Srdci a svätý Augustín sa naňho spolu so svojou svätou matkou pozerajú s priazňou. Potom mu poradila, aby zjedol kúsok chleba namočený vo vode, pričom ho uistila, že to bude výborný liek na jeho chorobu. Len čo tak spravil, vyliečil sa. Takto dala Panna Mária svoj súhlas s jeho stravovaním a takto vznikol augustiniánsky zvyk žehnať a rozdávať Mikulášsky chlieb. Deje sa to na jeho pamiatku na jeho sviatok. Tento chlieb už prinavrátil zdravie mnohým chorým ľuďom. Medzi najslávnejšie prípady môžeme zaradiť uzdravenie budúceho španielskeho kráľa Filipa II., ktorý sa ako osemročný vyliečil z vysokej horúčky po tom, čo zjedol „požehnané rožky, ktoré mu v tom čase dal otec augustinián Luis de Montoya“.

Mikuláš sa v ráde vždy považoval za najmenšieho zo všetkých. Robil tie najskromnejšie, ale najťažšie práce bez reptania, s úsmevom na perách, trpezlivo a stále sa snažil plniť vôľu iných. Zachoval si anjelskú čistotu. Prísne pokánie, pôsty a nekomfortný odev boli jeho prostriedky proti zlým náklonnostiam. Spal na holej zemi a hlavu si namiesto nadýchaného vankúša ukladal na kameň. Mäso by sme v jeho jedálničku nenašli a v dňoch, keď nedržal pôst, jedával chlieb a nesolenú polouvarenú zeleninu. Po dlhých krokoch na ceste dokonalosti zložil pred dovŕšením osemnástich rokov slávnostné sľuby.

Predstavený kláštora, ktorého pravidlá a život boli menej strohé, navrhol preložiť Mikuláša inam. Tvrdil, že mladík vyzerá ako vychudnutý starec, čoskoro stratí zdravie a pre komunitu sa stane zbytočným. Mikuláš považoval tento návrh za rafinované pokušenie diabla, ktorého cieľom bolo odkloniť ho od radikálneho sebadarovania, ku ktorému sa cítil povolaný. Hneď sa vybral do kostola a ponoril sa do vrúcnej modlitby. Počas nej sa mu zjavilo niekoľko anjelov v podobe chlapcov, oblečených v bielych rúchach, ktorí spievali v zbore. Nabádali ho, aby zostal v ráde pustovníkov svätého Augustína, pričom trikrát opakovali: „V Tolentine sa usadíš, zostaň tam, buď pevný vo svojom povolaní a buď si istý, že tam nájdeš svoju spásu.“ Toto videnie ho naplnilo útechou a upevnilo na ceste, ktorou sa vydal.

Mikuláša veľakrát provinciáli presúvali z kláštora do kláštora, aby jeho disciplína a svätosť vzdelávali jeho bratov. Zo San Ginesio priviedla poslušnosť Mikuláša postupne do Maceraty, neskôr do Cingoli a Valmanente, kde sa odohrala epizóda brata Peregrína.

V jednu sobotňajšiu noc, keď Mikuláš pôsobil vo Valmanente neďaleko Pesara, sa svätec odobral k spánku. Sotva zaspal, začul výkrik: „Mikuláš, muž Boží, pozri sa na mňa!“

Preľaknutý Mikuláš sa otočil smerom k miestu, odkiaľ zaznel výkrik. Uvidel postavu, ktorú ale nevedel identifikovať.

„Som duša brata Peregrína de Osimo, ktorého si poznal. Teraz trpím v očistci, kam som sa prišiel očistiť od svojich chýb.“ Blažená duša ho potom požiadala, aby odslúžil omšu za zosnulého, a tak ho zbavil plameňov, ktoré ho stravujú. Mikuláš odpovedal, že tento týždeň je zodpovedný za konventné sväté omše kláštora a nemôže sláviť omše za zosnulého. Duša sa však nedala odbiť. Mních Peregríno mu ukázal údolie Pesara, plné mužov a žien každého veku a stavu, niektorých z rôznych náboženských rádov. Spýtal sa, či je schopný odmietnuť prosby takého davu.

Na druhý deň Mikuláš vyrozprával videnie svojmu nadriadenému, na čo dostal od neho oprávnenie na slávenie zádušných omší počas celého týždňa za trpiace duše. Mikuláš sa za nich okrem svätých omší modlil počas dňa i noci so slzami súcitu. Po siedmich dňoch sa mních Peregrín vrátil, aby sa mu poďakoval. Povedal, že on a množstvo jeho spolubojovníkov v bolestiach si teraz užívajú blažené nazeranie.

Odtiaľ pochádza pôvod siedmych omší svätého Mikuláša z Tolentína za veriacich zosnulých. Mikuláš sa stal známym ako ten, ktorý „nádobou svojich zásluh a modlitieb pretína more očistca“.

Nadišiel deň, ktorý mu kedysi predpovedali anjeli. Mikuláš sa v roku 1274 presťahoval do Tolentína, kde zostal ďalších tridsať rokov až do svojej smrti. Aj tam vynikal v štyroch dôležitých bodoch – svätá omša, spovedanie, kázanie a návštevy chorých a chudobných.

Diabol v živote mníchov zvlášť nenávidí modlitbu, preto používa všetky prostriedky, ktoré mu Boh dovolí, aby zabránil tejto svätej činnosti. V nej totiž rehoľníci dostávajú silu vytrvať a napredovať v duchovnom živote. Pokušeniam neunikol ani Mikuláš. Aby diabol narušil jeho svätý život, vydával strašné výkriky, neraz to boli zvieracie zvuky ako fučanie býkov, rev levov, zavýjanie vlkov či sipot hadov. Inokedy sa zdalo, že otvára strechu, rozbíja škridle či obrazy, alebo dokonca búra dom. Mikuláša však nevystrašil, a tak diabol prešiel k priamemu útoku. Jedného dňa vstúpil do jeho cely duch temnoty v podobe obrovského vtáka a mávaním krídel rozbil lampáš, ktorý osvetľoval jeho oratórium. Svätec sa pomodlil, pozbieral úlomky, znovu ich poskladal a zapálil lampáš, akoby sa nič nestalo. Rovnako tak spravil ešte dvakrát.

Tipy na knihy:

Diablovi sa to samozrejme nepáčilo a nebolo nezvyčajné, že Mikuláša poriadne zmastil. Výsledkom bitky bolo polomŕtve, ranami pokryté telo. Takto ho našli v kláštore, kam ho zlý duch zavliekol. Pre tieto hrozné boje sa stal trvalým mrzákom.

Pretože sa otcovi klamstva nepodarilo Mikuláša premôcť, uchýlil sa k obťažovaniu pokušením a škrupuľami – naznačoval, že svätcove pokánie sa Bohu nepáči a je bremenom komunity. Mikulášovi, s dušou ponorenou do úzkosti, sa vo sne zjavil Pán Ježiš. Pripomenul mu zázračné dôkazy lásky, ktoré mu dával počas svojho života. Uistil ho, že jeho pokánie sa mu páči. Tiež mu odhalil, že strach, ktorý pociťuje, nie je nič „viac než trik satana a tvoje meno je už zapísané v knihe života.“ Diabol tak utrpel ďalšiu porážku!

Svätý Mikuláš vykonal počas svojho života množstvo zázrakov. Nie je ľahké vybrať spomedzi nich, spomeniem aspoň niekoľko.

Divotvorca lásky ako kláštorný almužník často rozdával chudobným chlieb, ktorý bol určený pre bratov. Raz ho prior pri tomto čine prichytil. Spýtal sa ho, čo má pod plášťom. Svätec odvetil, že sú to kvety. A naozaj, keď odhalil plášť, kúsky chleba, ktoré niesol, sa v polovici decembra premenili na nádherné ruže.

Inokedy išiel do jednej rodiny poprosiť o dar. Mali akurát toľko múky, čo stačila na uspokojenie ich potrieb. Pani domáca mu ochotne dala chlieb, ktorý mal nasýtiť jej deti. Mikuláš požehnal dobrodinku a povedal: „Nech Boh z lásky k tej, ktorá napriek svojej chudobe s radosťou dáva túto almužnu, rozmnoží jej zásobu múky.“ Žena odvtedy piekla každodenný chlieb bez toho, aby ubúdalo z múky, ktorú mala v špajzke.

Rok pred jeho skonom uvidel vo sne mimoriadne žiarivú hviezdu, ako stúpala na oblohe v Sant‘ Angelo, jeho rodisku, a pohybovala sa smerom k Tolentínu. Tam spočinula nad oltárom oratória, kde denne slúžil svätú omšu a modlil sa svoje modlitby. Zašiel preto za bratom, ktorý mal vynikajúcu povesť, aby sa s ním poradil. Dostal od neho túto odpoveď: „Otče, táto hviezda je nepochybne znak tvojej svätosti. Som si istý, že svoju dráhu dokončila tam, kde bude pochované tvoje telo.“ Mikuláš protestoval proti tejto interpretácii, ale fakty dokazujú, že bola pravdivá.

Počas Mikulášových posledných šiestich mesiacov pozemského života „zostupovali anjeli každú noc do jeho cely, aby ho obšťastnili svojimi spevmi a dali mu predchuť večnej slávy“.

Mikuláš s pocitom, že sa blíži chvíľa jeho odchodu, prijal s hlbokou vrúcnosťou viatikum a posledné pomazanie, po ktorom sa odovzdal vznešenému rozjímaniu.

10. septembra 1305 objal kríž a odovzdal svoju nevinnú dušu Bohu so slovami: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“

Štyridsať rokov po Mikulášovej smrti otvorili jeho hrob a našli jeho telo neporušené. Ako relikviu oddelili od tela obidve ruky (paže), pričom rezné rany tak krvácali, že krvou nasiaklo niekoľko ľanových plachiet, ktoré sa doteraz uchovávajú v bazilike v Tolentíne v strieborných skrinkách. Krvácanie z odrezaných končatín sa opakovalo v neskorších storočiach viac ako desaťkrát a prispelo k rozšíreniu svätcovej úcty v západnej Európe a v Amerike. Napriek tomu však proces jeho svätorečenia pokračoval pomaly a s veľkými prerušeniami. Prispela k tomu najmä tzv. veľká a malá pápežská schizma, ktorá sa vyvinula z dlhodobého pobytu pápežov vo francúzskom Avignone. Úctu k svätému Mikulášovi predbežne uznali už pápeži Inocent VI. v roku 1357 a Bonifác IX. v rokoch 1390 a 1400, ale plnoprávny akt svätorečenia vykonal až v roku 1446 pápež Eugen IV.

Masima