Založila Kongregáciu pomocníčok duší v očistci – Eugénia Smet

Duše v očistci majú tiež svojich patrónov. Patrí k nim augustiniánsky kňaz a mních svätý Mikuláš z Tolentína. Významným patrónom je aj mních z kláštora v Cluny, svätý Odilo, ktorému vďačíme za zavedenie cirkevnej spomienky na všetkých verných zosnulých (2. november). A k týmto dvom svätým mužom priraďujeme aj blahoslavenú Eugéniu Smet, ktorá sa rozhodla založiť Kongregáciu pomocníčok duší v očistci. Čo ju k tomu viedlo? Eugénia uvažovala, že existujú náboženské spoločenstvá pre všetky potreby putujúcej Cirkvi, ale medzi nimi nebola žiadna, ktorá by sa venovala Cirkvi trpiacej. V jej úmysle založiť kongregáciu ju podporil aj svätý Ján Mária Vianney, keď jej povedal: „Boh si túto rehoľu už dávno praje, je uskutočnením lásky jeho srdca.“ Bol to ten najsprávnejší súhlas s jej úmyslom.

Eugénia uzrela svetlo sveta 25. marca 1825 v Lille v severnom Francúzsku ako tretie zo šiestich detí Henriho Édouarda Josepha a Marie Pauline Joseph Taverne Smet. Už ako dieťa si všímala, že sa jej matka často modlí za duše v očistci. Jej hlboký súcit so zosnulými prehĺbila príhoda, keď našla na cintoríne opustené hroby, zarastené machom. Bola inteligentná a napriek tomu, že bola dieťa, pochopila, že sa o týchto zosnulých viditeľne nikto nestará. To stačilo na to, aby sa semienko jej povolania zakorenilo v jej duši.

V siedmich rokoch dostala ďalšiu veľkú milosť, keď sa práve hrala s rovesníčkami zo školy. Pri hre chytala motýle, keď hru zrazu prerušila, aby ostaným deťom povedala veľmi múdre slová: „Predstavte si, keby jedna z našich priateliek sedela vo väzení za zavretými dverami a bolo by v mojej moci otvoriť dvere a vyslobodiť ju z väzenia. Určite by bola smutná, keby videla, že sa zabávam a nevšímam si zatvorené dvere namiesto toho, aby som ju vyslobodila. A takto trpia duše v očistci, keď na ne priatelia zabúdajú.“ Vravela to síce kamarátkam, no bol to podnet aj k tomu, aby sa ešte horlivejšie modlila za duše v očistci. Nebola lakomá, chcela získať pre dušičky ešte viac, a preto sa snažila pre túto „aktivitu“ získať aj svoje priateľky. Jednej z nich napísala: „Chcem vyprázdniť očistec!“

Samostatnosť získala v internátnej kláštornej škole Sacré-Coeur, kam nastúpila ako jedenásťročná. Bola tam bez pomoci rodičov, a tak sa naučila spoliehať vo všetkom iba na Boha. Bolo jej veľkou útechou, keď zistila, že sa na Božiu prozreteľnosť možno vždy a celkom spoľahnúť. Táto radostná útecha bola rozhodujúcou cestou v jej budúcom živote. Neskôr o tom rada rozprávala svojim duchovným deťom: „V kaplnke som mala svoje obľúbené miesto, odkiaľ som videla priamo na oltár. Oznámili nám, že pri ďalšom slávnostnom ceremoniáli môžu sedieť na týchto predných miestach iba žiačky oblečené v bielej rovnošate. Tá moja, žiaľ, zostala doma a na to, aby mi ju priniesli, zostávalo veľmi málo času. Vrúcne som sa v modlitbe obrátila k Bohu a akosi som mala dôveru, že budem vypočutá. V predvečer sviatku som s búšiacim srdcom vošla do veľkej spoločnej spálne, a čo som uvidela? Na mojej posteli ležali šaty! Padla som na kolená a sľúbila Bohu: ‚Moja milá prozreteľnosť, budem od teba očakávať všetko, od malého špendlíka až po nebo!‘“ Dvanásťročná Eugénia sa úplne zaľúbila do Božej prozreteľnosti.

V jej denníku môžeme pri roku 1837 prečítať tento zápis: „Bože môj, ty si moja prozreteľnosť. Kiež by som jedného dňa mohla byť ja tvojou prozreteľnosťou! Ty mi dávaš všetko, aj ja by som ti niečo rada dala.“ V Eugéniinom srdci stále zrela túžba stať sa rehoľníčkou a darovať sa Božej prozreteľnosti. Prekážkou pre toto povolanie však bolo jej chatrné zdravie. Odvážna Eugénia sa ale nemienila vzdať. Raz si do denníka zapísala: „Ježiš, chcem byť hodná lásky, aby som hodným lásky urobila teba!“

Osemnásťročná dievčina sa po skončení školy vrátila domov, kde sa venovala štúdiu hudby, umenia a domácim prácam. Ale najviac sa venovala pomoci núdznym. Usporadúvala vo farnosti lotérie a výnosy z nich venovala na opravu kostola alebo nimi vykupovala otrokyne. Neraz ju mohli ľudia stretnúť na ulici, kde žobrala o milodary pre misie v Číne a v Afrike. Alebo chodila po meste a vyhľadávala chudobných, ktorým obstarávala šatstvo, varila pre nich polievku a pripravovala balíčky s potravinami, na ktoré vždy pod meno príjemcu napísala: „Modli sa za duše v očistci.“ To bola vlastne pláca za tento balíček. Jej dobročinnosť nebola zameraná iba na hmotné potreby, s radosťou žobrala aj o modlitby za duše v očistci. Vtedy už vedela, ako sa môže stať prozreteľnosťou pre Boha. On miluje duše v očistci a pretože je spravodlivý, nemôže ich oslobodiť. Eugénia sa preto rozhodla, že mu dá duše, ktoré miluje, a požiada všetkých priateľov, aby mu svojimi modlitbami a obetami tiež dávali duše. „My môžeme dať niečo jemu; tomu, ktorý nám dáva všetko!“

Potom nastal rozhodujúci okamih milosti, vďaka ktorému pochopila, čo si od nej Pán praje – založiť združenie, ktorého členovia sa budú modliť a obetovať za duše v očistci. Stalo sa to v roku 1853 po svätej omši v deň spomienky na všetkých verných zosnulých. Eugénia si ale nebola istá, či tento podnet skutočne pochádza od Boha. Začala ho preto prosiť: „Pane, ak si to ty, kto mi vnuká túto myšlienku, potom sprav, aby jedna z mojich priateliek spomenula pri východe z kostola očistec.“

Tipy na knihy:

Zádumčivo schádzala po dlhých schodoch farského kostola na dedinské námestie a úzkostlivo premýšľala nad modlitbou, ktorú predniesla. Na poslednom schode jej srdce skleslo – nikto ju neoslovil. No smútok zaraz vystriedala radosť, keď k nej podišla priateľka a povedala: „Eugénia, pri vystavenej Oltárnej sviatosti som dostala inšpiráciu. Napadlo mi, že sa počas novembra pridám k tebe a urobím spolu s tebou všetko pre duše v očistci.“ Eugenie zostala prekvapená a zároveň veľmi dojatá, veď jasnejšiu odpoveď od Boha ani nemohla dostať! Predsa sa však chcela ešte viac uistiť, preto znovu prosila: „Pane, ak je to tvoja vôľa, ukáž mi to skrze dôkazy.“ Bola to silná prosba, a Božia prozreteľnosť ju neodmietla. Počas dvoch rokov dostala päť dôkazov.

Jedným z nich bolo povzbudenie arského farára, na ktorého sa obrátila s prosbou o radu. Poslal jej jasný odkaz: „Založte rehoľu pre duše v očistci kedy chcete, pretože táto rehoľa je dielo, ktoré si Boh oddávna praje. Je uskutočnením myšlienky lásky Ježišovho srdca.“ Po tejto odpovedi už všetky pochybnosti museli ísť preč.

Odišla z rodičovského domu a 19. januára 1856 prišla do Paríža, kde sa pridala k skupine žien, ktoré už pracovali pre duše v očistci. Potom našla v hlavnom meste dom a presvedčila majiteľa, aby jej ho prenajal aj napriek tomu, že nebola veľmi majetná. Konečne sa jej črtala celkom jasná predstava o jej povolaní, ale neistota do nej ešte stále zabŕdala. Božia prozreteľnosť ju ani teraz neopustila.

V druhý júlový deň 1856 zaklopal na dvere domu jeden muž a prosil sestry, aby sa postarali o chorého chudáka v jeho dome. Eugénia vzápätí začula vo svojom vnútri hlas: „Takto ma máš milovať,“ a pochopila, čo si Boh prial – venovať sa najúbohejším a najopustenejším na tomto i na druhom svete. Malé spoločenstvo dostalo duchovného vodcu, jezuitu P. Basuiaua, ktorý spoločne s Eugéniou zorganizoval život sestier podľa spirituality svätého Ignáca z Loyoly. Napokon 27. decembra 1856 zložili prvé sľuby.

31-ročná Eugenie dostala rehoľné meno Mária od Prozreteľnosti a stala sa generálnou predstavenou. Ich mottom, ale i sľubom bolo: Modliť sa, trpieť a pracovať za duše v očistci. Pomocníčky dušiam v očistci sa okrem toho starali o mužov a ženy v Paríži, ktorí prepadli alkoholu, trpeli opustenosťou alebo veľkým fyzickým a duševným útlakom. Ich práca si veľmi rýchlo získala mnohé dievčatá a ženy, ktoré sa k Pomocníčkam pridávali. 29. júna 1864 teda Mária od Prozreteľnosti otvorila nový kláštor v Nantes a o päť rokov neskôr aj v Bruseli. Vtedy ju už ale sužovala neznáma choroba, ktorá sa skomplikovala do rakoviny. Znášala ju v tichosti desať rokov, až sa nedala ukrývať. A aby toho nemala málo, k všetkému sa pridala aj duchovná temnota. Nový duchovný vodca, jezuitský páter Pierre Olivaint, ju utešoval: „Je to vaše povolanie, ktoré vás voviedlo do tohto stavu. Nachádzate sa v očistci. Môže vám chýbať čokoľvek, nikdy však nie dôvera!“

Toto duchovné temno trvalo osem rokov. Neraz si povzdychla: „Duša v očistci žije bez svetla, lebo nemôže vidieť Boha. Žije bez radosti, lebo ho nevlastní, no dokonale a vždy ho poslúcha. Môj život musí byť nepretržitým očistcom. Je to cesta, po ktorej ma vedie Božia vôľa.“

Čas sa nezastavil, práce bolo nad hlavu, no Mária od Prozreteľnosti musela pracovné tempo úplne zmierniť. Rakovina napredovala a už sa takmer nedokázala hýbať. V týchto ťažkých chvíľach sa stal jej utešiteľom ruženec, ktorý jej daroval farár z Arsu. Krátko pred smrťou na podnet pátra Olivainta zanechala svojim duchovným deťom odkaz: „Odporúčam vám stále väčšiu horlivosť za duše v očistci a zmysel pre rodinu: nech sú Čína, Nantes, Brusel a Paríž jedno srdce a jedna duša. Predovšetkým vám odporúčam lásku, veľa lásky!“

7. februára 1871 sedela Mária od Prozreteľnosti v kresle, v rukách zvierala darovaný ruženec a zomierajúc potichu šepkala: Láska, láska, láska! Je pochovaná na cintoríne Montparnass. Pápež Pius XII. ju v roku 1957 blahorečil a jej hnutie sa rozšírilo po celom svete. Aj naďalej slúži v 24 krajinách dušiam v Kristovom tele ako na zemi, tak i tým, ktorí z tohto sveta už odišli.

Masima