Vstup do kláštora jej „vyprosili“ dušičky v očistci

Hoci bola sestra Mária Marta Chambonová nadmieru skromná a žila v skrytosti, ten, kto ju spoznal, by o nej povedal iba jedno: zoznámiť sa s ňou bolo veľkým prínosom. Jednoduchá laická sestra Marta nám totiž ukazuje, že navzdory mnohým nápadným chybám sa dá žiť sväto. Ani ona nebola bez chyby a predsa zažívala mimoriadne zázraky. A hoci žila skrytý život, predsa založila apoštolát, zasahujúci celý svet!

Keby sme chceli sestru Martu navštíviť, určite by sme ju nenašli doma, v savojskej dedinke Croix-Rouge, ale v kláštore Navštívenia Panny Márie v Chambérach. Aj keď spočiatku túžila ísť do Karmelu, pre jej chatrné zdravie ju tam neprijali. Pátrovi Lacombovi však imponovala jej jednoduchá zbožnosť, poslušnosť a túžba slúžiť Bohu. Prihovoril sa za ňu preto u saleziánskej predstavenej, matky Márie Pauly. Tá prisľúbila, že ju prijme hneď, ako sa uvoľní miesto laičky.

Správa o vyhliadke vstupu do kláštora a naplneniu jej túžby ju potešila, ale aby si jej naplnenie viac „poistila“, sľúbila dušiam v očistci novénu krížovej cesty, aby sa za ňu prihovárali. A dušičky ju nesklamali. 2. augusta 1862 prekročila Františka prah kláštora, kde po deviatich mesiacoch postulátu dostala 29. apríla 1863 biely závoj noviciek spolu s menom Mária Marta. A začal sa čas plný úžasných milostí…

Mária Marta bola skutočne jednoduchá. Nemala vzdelanie a neoplývala dobrou pamäťou ani obrazotvornosťou. V jej správaní a reči bolo badateľné, že pochádza z vidieka. Neraz ostatné spolusestry poriadne rozosmiala. Bola však živej povahy a mala trochu neústupčivú vôľu. Preto toľkokrát pochybila. Láskavý Boh toto všetko využíval, aby jej vlastnými chybami zakryl svojej pôsobenie v nej.

Marta bola úprimná ako k svetu, tak i k nebu. Neraz sa s dojemnou prostotou sťažovala: „Môj Ježišu, pri všetkých svojich milostiach mi ponechávaš moje chyby.“

Pán jej odpovedal: „Tvoje nedokonalosti sú najlepším dôkazom toho, že všetko, čo sa deje v tvojej duši, je od Boha. Nezbavím ťa ich nikdy, lebo sú rúškom, ktoré zahaľuje moje dary. Túžiš, aby si bola skrytá, a ja to chcem ešte viac.“ Toto by sme si mali zapamätať aj my. Nech je nám útechou pomyslenie, že môžeme Boha milovať, aj keď máme pokorujúce chyby, ktoré sú pre našich blížnych cvičením v trpezlivosti.

Sestra Marta poslušne vykonávala všetky pridelené práce. Najčastejšie by sme ju stretli v malej miestnosti pri kuchyni, kde umývala a čistila riady. Tiež prestierala v jedálni či oberala úrodu v záhrade. Viedla teda bežný život pokornej laičky, ktorá by však najradšej trávila čas pri nohách Ježiša – pred Najsvätejšou sviatosťou. Stále mala totiž na pamäti obraz Ukrižovaného, ktorý sa jej ako deväťročnej dievčinke zapísal navždy do pamäti počas veľkonočných sviatkov.

Pri prvom svätom prijímaní zažila vzácny okamih, o ktorom rozpráva: „Na prvom svätom prijímaní som bola v Lemencu. Uvidela som Ježiška a prijala som ho. Aká som bola blažená! Odvtedy som ho vídala vždy. Keď som chodievala pracovať na pole alebo zbierať trávu, Ježiško bol stále pri mne.“ Malý Ježiško ju neopustil, ani keď už žila v kláštore.

Raz sa cítila veľmi zle, a preto meškala s prácou. Rozmýšľala, či má požiadať o pomoc: „Dobrý Pane, vidíš, ako som na tom. Čo mám robiť?“ Vtom sa pri nej objavilo žiariace, šesť- možno sedemročné dieťa. Povedalo, že ak Marta chce, pomôže jej.

Tipy na knihy:

S Ježiškom bolo všetko rýchlo hotové – stôl bol uprataný, nádoby umyté, chór aj refektár vyzametaný, desiata pre žiačky pripravená. A takto bol často malý Ježiško Marte veľkým pomocníkom a neraz i katechétom.

Neskôr Pán Ježiš prejavil svoje prianie, aby Marta spávala na holej zemi. Neskôr ju požiadal, aby nosila kajúci pás. V septembri 1866 žiadal, aby si dala na hlavu tŕňovú korunu. Vo všetkom ho poslúchla, chcela sa Pánovi čo najviac podobať.

V septembri 1867 vypukla v Savojsku cholera. Marta, aby zabránila tejto „metle“ vojsť do kláštora, dostala veľkú úlohu: ponúkať Bohu Otcovi sväté rany Pána Ježiša za Cirkev, obrátenie hriešnikov a zvlášť za duše v očistci.

„V mojich ranách,“ povedal Pán Ježiš, „máte všetko bohatstvo nebies, aby ste ho rozdelili na zem. Nesmiete zostať chudobné, keď je váš Otec taký bohatý. Moje sväté utrpenie je vaším bohatstvom. Jedna vec ma zarmucuje, a to, že mnoho duší sa pozerá na pobožnosť k svätým ranám ako na čosi podivné či opovržlivé, a preto sa na ňu zabúda. A pobožnosť upadá. V nebi sú svätci, ktorí si veľmi uctievali moje sväté rany, ale na zemi niet nikoho, kto by mi tou pobožnosťou chcel urobiť radosť.“

Aby Marta viac pochopila, prečo je dobré rozjímať, modliť sa a uctievať sväté rany, Pán Ježiš jej povedal: „Po mojej svätej Matke sa žiadnej duši nedostala tá milosť, aby dňom i nocou rozjímala o mojich svätých ranách.“ A odvtedy jej často ukazoval svoje rany. Niekedy žiarili, inokedy krvácali. Pri ukázaní svojho rozodratého tela jej povedal: „Z týchto rán musíš čerpať pre svet – to je tvoja práca. Ukazujem ich všetkým dušiam, no len máloktoré sa na ne pozerajú.“ A tak v roku 1867 zaviedli v kláštore dve zbožné cvičenia – svätú hodinu a pobožnosť k svätým ranám.

O nesmierne pokornej, v skrytosti žijúcej sestre Márii Marte Chambonovej by sa dalo napísať ešte mnoho, ale všetky ostatné slová by boli zbytočné. Marta sa mala postarať o jednu veľkú úlohu – a tú splnila dokonale. Spravila všetko, aby sa do sveta dostala pobožnosť k svätým ranám.

Stala sa hlásateľkou lásky, ktorá neprestáva milovať, ani keď ju zraňujeme. Modlitba k svätým ranám zahŕňa všetko… Pobožnosť k svätým ranám je prostriedkom spásy pre bezbožnosť našej doby. Sväté rany nášho Pána sú kľúčom k nebu. Záleží len na nás, či ten kľúč prijmeme.

Masima