Z pádu kňaza sa raduje len satan a jeho obľúbenci

Určite sme to zažili všetci – vieme, ako chutí pocit, že nás ktosi krivo obvinil či nás nepekne ohovára. Ako je svet svetom, panovali v ňom (a aj stále panujú) tieto praktiky. Mnohí si však neuvedomujú, ako tým môžu druhým ublížiť a spôsobiť im rany na srdci. „Nedocvakne“ im, že poniektorí práve na margo týchto ich nekalých praktík zatvrdnú a rútia sa do záhuby. Nepomyslia na to, že na ich páde majú podiel. A dosť veľký. O čo horšie však je, ak sa útočí na kňaza bez toho, aby sme si pripomenuli, čo všetko nám kňaz sprostredkuje, pričom vo svojej krátkozrakosti veľa ľudí vidí len jeho chyby. Kto je však bez viny?

Samozrejme, tento trend nie je nový, stretol sa s ním už dávno aj svätý Ján Mária Vianney, ktorého som si teraz vzala na pomoc. Aj preto, že jeho nekompromisný boj proti všetkým prejavom hriechu sa stretol so značným odporom niektorých farníkov.

Sily zla nemajú horlivých pastierov v láske a využívajú každú príležitosť, aby ich zastrašili a znechutili. Posluhujú si pri tom ľuďmi, ktorí podliehajú ich vplyvom. Nebolo tomu inak ani v Arse.

Najskôr sa po mestečku začalo šeptať, že farár z Arsu je neznášanlivý, nadmieru prísny a mieša sa do súkromného života ľudí. A pretože Ján Vianney odmietol udeliť rozhrešenie mnohým veriacim, ktorí sa bránili rozlúčiť sa s hriešnymi návykmi, nespokojnosť ešte vzrástla.

Azda najväčšou ranou, ktorú „hriešni veriaci“ dostali od farára, bola tá, že v dôsledku opakovaného napomínania dievčatá z Arsu prestali chodiť na tanečné zábavy, na ktorých dochádzalo k neprístojnostiam. Tanca i špásovania chtivých mládencov z Arsu a okolia to samozrejme pobúrilo a začali konať odplatu. Najprv rozšírili klebety o farárovom nemravnom živote, ktoré podporili aj anonymné listy plné klamstiev a ohovárania. Aby toho nebolo málo, podobné hanopisy boli vyvesované ako plagáty. Navyše často pod farárovými oknami robili rôzne výtržnosti. Zašli dokonca tak ďaleko, že farára označili ako otca nemanželského dieťaťa. Pre Jána Máriu Vianneyho to bola krutá bolesť. Ale až na konci svojho života priznal: „Keby som bol vedel, čo ma v Arse čaká, keď som tam prišiel, bol by som v tej chvíli zomrel.“ Tieto osočovania boli preňho zdrojom takého veľkého duchovného utrpenia, že nemal ďaleko k tomu, aby sa nezbalil a neodišiel z farnosti. Prečo sa rozhodol zostať? Pre jednoduchý dôvod – jeho odchod by mohli považovať za potvrdenie všetkých klebiet.

Svätý Ján Vianney meodišiel z miesta svojho boja, ale čím viac bol takýmito útokmi napádaný, tým viac sa odovzdával do Božích rúk. Zo srdca odpúšťal všetkým svojim nepriateľom a modlil sa za ich obrátenie. Takéto konanie vyžaduje silného ducha. On ho rozhodne mal: „Dovolil som im, nech na mňa hovoria, čo chcú, a tak som napokon dosiahol, že zmĺkli. Myslel som, že ma z Arsu vyženú palicou, že ma biskup suspenduje a do konca života posadí do väzenia. Vidím, že som si takú milosť nezaslúžil.“

Takmer každý by podobné útoky na svoju osobu považoval za čosi zlé, čo nám vezme chuť do života a do práce. Stačí si však pamätať, že Boh aj zlé využije na dobro a my skrotneme vo svojich vášňach. Pán týmto duchovným utrpením svojho kňaza formoval a doviedol ho až k takému stupňu pokory, že Ján Mária sa radoval, keď ním pohŕdali. Jeho jedinou odpoveďou na všetky klebety bolo mlčanie, modlitba za ohovárača a príkladný život.

Pán formuje človeka, keď ho prevádza duchovným utrpením a dopúšťa naňho rôzne pokušenia, zvlášť malomyseľnosť a zúfalstvo. Aj Ján Mária zakúsil vnútorné temnoty, v ktorých sa mu zdalo, ako keby ho Boh opustil. Napriek tejto skúške neprestával Pánovi bezmedzne veriť a dôverovať. Hovoril: „Keď milujeme, utrpenie prestáva byť utrpením. Čím viac utekáš od kríža, tým viac na teba padá. Treba sa modliť, aby sme kríže milovali, potom sa stanú sladkými.“ Vedel, o čom rozpráva – sám to zakúšal päť rokov. „Ťažko ma očierňovali, boli to ťažké protivenstvá. Boh mi je svedkom, že kríže mi nechýbali. Bolo ich viac, než som vládal uniesť. Začal som sa však modliť, aby som si zamiloval utrpenie. Potom som sa cítil šťastný. Spoznal som, že len v láske k utrpeniu spočíva pravé šťastie. Všetky naše ťažkosti vychádzajú z toho, že nemilujeme kríž. Najviac slúžime Bohu tým, keď robíme to, čo nám nespôsobuje príjemnosť a zaľúbenie.“

Tipy na knihy:

Svätý Ján Vianney nám tak pripomína, že utrpenie, ktoré neobetujeme Bohu, je silou, ktorá človeka ničí. Preto musíme každý kríž a každé utrpenie obetovať Ježišovi Kristovi. Potom sa pre nás stane zdrojom milostí a Božieho požehnania.

Zo srdca odpúšťajúci kňaz si bol vedomý zodpovednosti za spásu svojich farníkov a tiež všetkých, ktorí využívali jeho kňazskú službu. Takisto si bol vedomý, akým veľkým darom pre ľudstvo je sviatosť kňazstva, ktorou Pán Ježiš ustavične sprítomňuje svoju spásu. Preto veriacim zdôrazňoval, že kňazstvo je sviatosť, ktorá sa týka všetkých ľudí.

„Kňaz je človek, ktorý dostal od Boha všetku jeho moc. ‚Ako Otec poslal mňa, i Ja posielam vás‘, povedal Pán prvým kňazom. ‚Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto vás počúva, mňa počúva, kto vami pohŕda, mnou pohŕda‘,“ hlásal z kazateľne a vľúdne v kázni pokračoval: „Keď kňaz udeľuje rozhrešenie, nehovorí: ‚Boh ti odpúšťa‘, ale ‚Ja ti odpúšťam hriechy‘.

Pri premieňaní nehovorí ‚Toto je Pánovo telo‘, ale ‚Toto je moje telo‘. Keby sme nemali sviatosť kňazstva, nemali by sme medzi nami Pána. Kto ho vložil do svätostánku? Kňaz.

Kto prijal vaše duše do spoločenstva Cirkvi, keď ste sa narodili? Kňaz.

Kto ich sýti, aby mali silu k pozemskej púti? Kňaz.

Kto ich pripravuje, aby mohli stáť pred Bohom vykúpaní v Kristovej krvi? Kňaz. Vždy kňaz.

Keď vaša duša upadne do smrteľného hriechu, kto vás vzkriesi k životu? Len kňaz. Nenájdete žiadne dobro, ktoré pochádza od Boha, aby za ním nestál kňaz.

Skúste sa vyspovedať pred Matkou Božou alebo pred anjelom. Rozhreší vás? Nie. Môžu vám dať telo a krv Pána? Nie. Najsvätejšia Panna nemá moc učiniť z hostie telo svojho Syna. Aj keby pred vami stáli tisícky anjelov, nemajú moc odpustiť vám hriechy.

Iba kňaz môže povedať: ‚Odpúšťam ti hriechy, choď v pokoji.‘

Kňazstvo je skutočne niečo nesmierne veľké. Kňaz to plne to pochopí až v nebi. Keby sme na zemi pochopili, čo je kňazstvo, zomreli by sme – nie však z dojatia, ale z lásky. Kňaz však nie je kňazom sám pre seba – nemôže sám sebe udeliť rozhrešenie ani inú sviatosť. Kňaz nežije pre seba, kňaz žije pre vás. Keď chce niekto zničiť náboženstvo, útočí najskôr na kňaza, pretože tam, kde nie je kňaz, kde nie je obeť svätej omše, nie je Boží kult. Kňaz je láskou Ježišovho Srdca. Keď stretnete kňaza, myslite vždy na Ježiša.“

Takáto kázeň nemohla neroztopiť srdcia. A určite zmenila pohľad mnohých ľudí na kňazov.

Aj my myslime na to, že svätý dar sviatosti kňazstva vkladá Ježiš do povolaných sŕdc slabých a hriešnych ľudí, preto je skutočne veľmi dôležité, aby sa veriaci denne modlili za kňazov, za vytrvalosť v ich povolaní a svätosť ich života. Lebo z pádu kňaza sa raduje len satan a jeho obľúbenci.

Masima