Blahoslavená, ktorá sa stala poslom svätej tváre

Ako Adam a Eva stratili raj, keď sa v pýche odvrátili od Boha a po hriechu sa vyhýbali Božiemu milujúcemu pohľadu, tak sa raj vždy nanovo buduje tam, kde sa niekto pokorne obráti k Bohu a svoj pohľad plný dôvery nasmeruje na milosrdnú Ježišovu tvár.

Toto bolo aj zvláštnym poslaním blahoslavenej Pieriny de Micheli (1890-1945), ktorá okrem mnohých vonkajších skutkov lásky počas druhej svetovej vojny veľmi často rozjímala nad Ježišovou presvätou tvárou v Najsvätejšej sviatosti. Uisťovala ho o svojej láske a zverovala mu celý svet.

V Miláne prežila Giuseppina de Micheli radostné detstvo spolu so svojimi piatimi súrodencami. Napriek slabému zdraviu vyrástla na dievčinu, ktorej nechýbala pevná vôľa, hoci bola veľmi impulzívnou bytosťou, milujúcou slobodu. Bola tou, ktorá chcela mať vždy posledné slovo, ale zároveň bola veľmi otvorená pre hlbokú kresťanskú vieru, typickú pre život v tejto veľkej rodine.

Svoj prvý mystický zážitok mala Giuseppina v siedmich rokoch, keď pristúpila k prvému svätému prijímaniu. O tom si neskôr v kláštore napísala do svojho denníka: „Vtedy som videla Ježiša v hostii… Dnes ho vidím iba vierou, zajtra z tváre do tváre.“

Rozhodujúcou bolo pre ňu to, čo zažila na Veľký piatok v roku 1902 vo farskom Kostole San Pietro ako dvanásťročná. Spolu s ostatnými veriacimi stála v rade, aby si počas liturgie uctila kríž. Vtedy vo svojom vnútri počula tieto Ježišove slová: „Nikto nepobozká moju tvár ako zmierenie za Judášov bozk?“

Spočiatku si myslela, že Ježišov hlas počul každý. Keď však nikto nesplnil Ježišovo želanie a všetci naďalej bozkávali Ježišove nohy, Giuseppina si povedala: „Ježiš, ja ťa pobozkám, keď príde rad na mňa.“ A skutočne, ona bola jediná, čo odvážne pred všetkými prítomnými urobila toto nezvyčajné gesto a nežne pobozkala Ježišovu tvár. Aj keď si musela vypočuť tichú výčitku svojej mamy, to, čo zažila, si verne uchovala vo svojom srdci. Hoci bola i naďalej nezbedným dieťaťom, odvtedy často bozkávala Ježišovu tvár, keď bola sama.

Po základnej škole navštevovala dospievajúca Giuseppina kurzy, aby mohla neskôr vyučovať katechizmus. Bola vyučená krajčírka, naučila sa po francúzsky a hrala na klavíri. Nakoniec získala učiteľský diplom. Ako devätnásťročná bola prítomná na obliečke svojej sestry Márie, ktorá vstúpila k uršulínkam v Miláne. Vtedy aj ona sama po prvýkrát jasne pocítila Ježišovo volanie. Na konci slávnosti „utiekla“ Giuseppina do kostola Madonna delle Grazie, kde dve hodiny plakala, pretože „som nechcela duchovné povolanie a modlila som sa dokonca aj novénu, aby som ho stratila.“

Keď sa o štyri roky neskôr vo veku 23 rokov po tvrdom boji definitívne rozhodla pre duchovné povolanie, vstúpila v Miláne k Dcéram Nepoškvrneného počatia. Už ako sestra Mária Pierina si dala odvážne predsavzatie, ktoré celkom zodpovedalo jej temperamentu: „Ježišovi nikdy nič neodopriem!“

V roku 1915, počas druhého roku svojho noviciátu, mala sr. Pierina dovolené zostať v kaplnke na poklone v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok, keď Judáš zradil Ježiša. Uprostred rozjímania zrazu počula z kríža Ježišov hlas, podobne, ako keď mala dvanásť rokov: „Pobozkaj ma!“ Keď sa potom svojimi perami dotkla tváre Ukrižovaného, jasne cítila, že to už nie je sadra, ktorú bozkáva, ale živá Pánova tvár. Tento duchovný zážitok v nej ešte viac podnietil túžbu prinášať svojou láskou a modlitbou zadosťučinenie za všetky urážky a bolesti, ktoré zakúsila Ježišova svätá tvár počas umučenia. Zároveň pocítila túžbu slúžiť mu v tých najbiednejších.

V roku 1919, krátko po prvej svetovej vojne, poslali sr. Pierinu do materského domu rehole v Buenos Aires v Južnej Amerike. Zmena klímy a aj neznalosť španielčiny jej spôsobovali ťažkosti. Veď ako mohla takto vyučovať? V tejto ťažkej situácii hľadala sr. Pierina ako 30-ročná mladá učiteľka útechu v kaplnke a sťažovala sa Ježišovi. Bolo to 12. apríla 1920. Zrazu pred ňou stál krvou zaliaty Pán, ktorý jej s nevýslovne bolestným a zároveň láskavým výrazom tváre povedal: „A ja, čo som urobil ja?“

Odvtedy sr. Pierina neustále rozjímala nad Pánovou presvätou tvárou, ktorá sa stala jej najväčšou útechou.

Počas nočnej adorácie na prvý piatok v Pôstnom období v roku 1936, keď ležala v duchovnej agónii spojená s Pánom, sa jej zjavil s krvavou tvárou. V hlbokom zármutku jej povedal: „Ako si len želám, aby moja tvár, ktorá odráža bolesti mojej duše, utrpenie a lásku môjho srdca, bola viac ctená! Ten, kto sa na mňa pozerá, ma už potešuje.“

Ďalší utorok Pán Ježiš prišiel opäť: „Kedykoľvek sa pozeráš na moju tvár, vylievam svoju lásku do sŕdc a skrze svoju svätú tvár dávam spásu mnohým dušiam.“

Na prvý utorok v roku 1937 poučil Pán Ježiš Pierinu o úcte k svätej tvári. Napokon jej povedal: „Niektoré duše sa môžu obávať, že oddanosť k mojej svätej tvári môže oslabovať úctu k môjmu Najsvätejšiemu Srdcu. Povedz im, že práve naopak, ešte ju doplní a zvýši. Prostredníctvom videnia mojej tváre budú duše zdieľať môj zármutok a pocítia túžbu milovať a nahrádzať škody. Nie je to azda pravá oddanosť k môjmu Srdcu?“

V máji 1938 sa Pierina modlila v kláštornej kaplnke. Vtedy sa jej zjavila Panna Mária. Stála krok od oltára v lúči svetla a v rukách držala škapuliar, vyrobený z dvoch kúskov flanelu, spojených šnúrou. Jeden kus niesol obraz Svätej Tváre sa slovami: Iliumina Domine Vultum Tuum Super Nos (Rozjasni na nás, Pane, svoju jasnú tvár) a druhý zasa niesol obraz Eucharistie obklopenej lúčmi a slová: Mane Nobiscum Domine (Zostaň, Pane, s nami).

Panna Mária k nej pristúpila a povedala: „Počúvaj dobre a povedz svojmu duchovnému vodcovi, že tento škapuliar je obranou a štítom sily, zasľúbení a milosti. Ježiš ho chce dať svetu v tejto dobe nenávisti voči Bohu a Cirkvi. Existuje len veľmi málo pravých apoštolov, a preto je nutné podať svetu liek. Týmto liekom je Ježišova svätá tvár. Všetci nech nosia tento škapuliar. Pokiaľ je to možné, nech prichádzajú každý utorok k Najsvätejšej sviatosti a nahrádzajú ukrutnosti, ktorých sa dostalo môjmu Synovi počas jeho mučenia. On čaká každý deň vo svätostánku. Tí, ktorí tak budú konať, budú posilnení vo viere a budú pripravení ju obhajovať. Prekonajú všetky vnútorné aj vonkajšie ťažkosti a zomrú pokojnou smrťou pod láskyplným pohľadom môjho Božského Syna.“

Tipy na produkty:

Žiadosť Panny Márie bola naliehavá, ale matka Pierina odpovedala, že nie je v jej moci ju vykonať. Povolenie jej duchovného vodcu bolo nutné.

V rovnakom roku sa jej Pán Ježiš zjavil opäť. Bol pokrytý krvou a smutne hovoril: „Vidíš, ako trpím? Ale len veľmi málo mi rozumieš. Tí, ktorí hovoria, že ma milujú, sú veľmi nevďační! Dal som svoje Srdce ako zrozumiteľné znamenie mojej veľkej lásky k ľuďom. Teraz darujem svoju tvár ako zrozumiteľné znamenie môjho smútku za všetky hriechy ľudí. Prajem si, aby bola zvlášť uctievaná v utorok pred Popolcovou stredou. Želám si, aby tomuto sviatku predchádzala novéna, v ktorej veriaci vykonajú úkon zadosťučinenia a spoja sa so mnou v mojom zármutku.“

Po návrate do Talianska bola Pierina v septembri 1939 zvolená za predstavenú komunity v Ríme. V tom istom roku jej povedal Pán Ježiš znovu: „Želám si, aby moja tvár bola v utorok zvlášť uctievaná.“

Matka Pierina získala povolenie od svojho duchovného vodcu, a napriek tomu, že nemala žiadne finančné prostriedky, pustila sa do tejto úlohy, ako ju žiadali Ježiš a Mária.

9. augusta 1940 získala povolenie nechať vyfotografovať Turínske plátno a šíriť túto fotografiu. Peňazí bolo málo, ale viera matky Pieriny bola odmenená. Raz ráno zbadala na svojom stolíku obálku, v ktorej našla 11 200 talianskych lír. Keď diabol uvidel tento dar, snažil sa matku vydesiť a zabrániť razeniu medailí. Zhodil ju dole zo schodov a roztrhal obrázky a fotografie svätej tváre. Pierina sa však nezľakla. Znášala a obetovala všetko tak, aby bolo svätej tvári vyhovené.

Keď raz pochybovala, či medaila dokáže nahradiť látkový škapuliar, zjavila sa jej Panna Mária a povedala: „Dcéra moja, buď si istá, že medaila plne nahradí škapuliar. Musí však byť rýchlo rozšírená, lebo moje srdce po tom veľmi túži. Povedz rýchlo pápežovi, nech ustanoví sviatok svätej tváre.“ Potom ju požehnala a odišla.

Matka Pierina, horlivá ctiteľka presvätej tváre, nechala v roku 1940 s cirkevným povolením raziť prvé medaily. Vďaka jej duchovnému vodcovi sa čoskoro rozšírili aj za hranice Talianska a dostali sa na všetky kontinenty, dokonca i k veriacim iných vierovyznaní, ba aj k neveriacim. Tak sa začala šíriť pobožnosť svätej tváre a medaily. Od tej doby sa veľmi rozšírila po celom svete s veľkým nadšením. Je sprevádzaná milosťami, obrátením a uzdraveniami, ktoré sú dôkazom plnenia Božích zasľúbení.

Americkí astronauti zaniesli jednu takú medailu požehnanú pápežom Pavlom VI. dokonca na Mesiac. Prostredníctvom tejto medaily daroval Boh mnohé milosti, uzdravenia a ochranu pri nehodách. O tom všetkom hovorila sr. Pierina pápežovi Piovi XII. pri audiencii v roku 1941. Pápež ju pozorne počúval a s radosťou jej udelil svoje požehnanie.

Matka Pierina splnila svoju pozemskú misiu. Zomrela na týfus 26. júla 1945 ako 55-ročná, obklopená svojimi duchovnými dcérami v kláštore presvätej tváre v Centonara d’ Artò severne od Milána.

V posledných okamihoch života pevne držala v rukách medailu presvätej tváre. Pohľad mala upretý na tento milovaný obraz a jej tvár bola krásna ako tvár mladého dievčaťa. Na prekvapenie všetkých začala zomierajúca v posledných chvíľach pohybovať perami, akoby sa s niekým rozprávala. Možno sa spolu so žalmistom modlila: „Pane, ja hľadám tvoju tvár!“

Masima