Boh jej zosielal videnia: Svätá Alžbeta zo Schönau, málo známa mystička

Nemecká svätica, ktorej videnia zapísal jej brat Eckbert, bola v stredoveku veľmi populárna. V roku 1129 sa narodila do viacdetnej rodiny majetného páru neďaleko Bonnu. Zároveň bola aj jedným z detí, ktoré sa vydali na duchovnú dráhu – jej brat Ruotger sa stal premonštrátom, druhý brat Eckbert zasa kňazom a neskôr aj opátom, dokonca aj niekoľko jej sesterníc a neterí si oblieklo rehoľné habity.

12-ročná Alžbeta prekročila prah benediktínskeho kláštora Schönau Struth v roku 1141. Zostala v ňom až do svojej smrti a po celý čas svojho pobytu prejavovala všetky cnosti, ktoré má mať správna rádová sestra – bola zbožná, pokorná, poslušná voči stanovám i predstaveným, pokiaľ sa vo veku 27 rokov sama nestala abatyšou.

Spomínané vlastnosti robili z Alžbety veľkú ženu. Boh k nim však pridal ešte jednu vlastnosť, a to celkom nevšednú – od jej 23 rokov jej na veľké sviatky a nedele zosielal videnia.

Prvé videnie prežila na Turíce. Alžbeta bola vtedy po desaťdňovej ťažkej chorobe a silnom nervovom vypätí. Zaujímavé je aj to, že ako Alžbeta sama tvrdila, začala mať tieto videnia v dobe, keď prechádzala krízou viery a pochybnosťami o sebe. Ale zjavila sa jej Božia Matka, ktorá jej priniesla značnú útechu.

Samozrejme, že okolie hneď začalo o nej pochybovať. Mnohí ju podozrievali zo spolčenia sa s diablom, alebo aspoň z toho, že sa stala jeho nedobrovoľnou bábkou. Alžbetu pred nežičlivcami zachránila až autorita jej brata Eckberta, ktorý bol v tom čase mníchom v susednom mužskom kláštore. Neskôr sa tam stal opátom. Na pomoc mu tiež prišiel vtedajší opát Hildelin. Osobnosť oboch zapríčinila, že vysokí cirkevní predstavitelia začali vnímať Alžbetu ako osobu zvlášť vyvolenú Bohom.

Jej brat Eckbert sa napokon stal zapisovateľom sestriných zjavení, ktoré mu najskôr načrtávala na doštičky z vosku a neskôr mu rozprávala podrobnosti.

Ďalšou zaujímavosťou bolo, že Alžbeta počas mystických zážitkov hovorila perfektnou latinčinou, ktorú inak ovládala len slabo. Tieto videnia sa u nej často dostavovali pri svätej omši alebo pri modlitbe breviára. Ale dali sa u nej pozorovať aj stavy fyzických nevoľností, slabosti či bolesti. Pritom odmietala lieky, ktoré by jej bolesti mohli utíšiť. Chápala ich totiž ako sprievodný jav Božieho rozprávania, a preto sa ich nechcela vzdať.

Spočiatku u Alžbety nešlo výhradne o nebeské vízie. Zjavoval sa jej aj satan, čo bol možno jeden z dôvodov počiatočných pochybností okolia o Alžbetiných videniach. Za to, že pekelné návštevy vydržala, mohla vďačiť Panne Márii, ktorá ju neustále posilňovala na duchu.

Tipy na knihy:

Tieto démonické vízie prestali v roku 1154 po jednom výnimočnom zjavení, pri ktorom Alžbeta uzrela lúč svetla z neba, ktorý na ňu dopadol a nádherne ju hrial. Na zem ju zrazil rovnaký lúč ako Šavla pred Damaskom. Alžbeta vtedy zrazu tak oťažela, že s ňou ostatné rehoľníčky nemohli ani pohnúť.

Alžbeta o tom rozpráva: „Potom prišiel Pánov anjel, rýchlo ma zdvihol a postavil na nohy, hovoriac: ‚Ó človeče, vstaň a stoj na svojich nohách a ja sa budem s tebou rozprávať. A neboj sa, pretože som s tebou po všetky dni tvojho života. Buď statočná, posilni svoje srdce a čakaj na Pána. Povedz odpadlíkom na zemi – práve tak, ako ľudia kedysi ukrižovali mňa, tak som denne križovaný medzi tými, ktorí hrešia proti mne vo svojich srdciach. Odvracajú svoje tváre odo mňa, ich srdcia sú odo mňa ďaleko, aby nevideli a neuznali, ako som trpel a ako som ich oslobodil svojou krvou.‘“ Takto zapísal Eckbert výpoveď svojej sestry, ktorá opísala záver tohto zjavenia. Potom ju už navštevovala len Panna Mária. Alžbeta sa veľkou mierou zaslúžila o rozšírenie jej kultu. Spolu so svätou Pannou prichádzali aj húfy ďalších svätých.

Alžbeta mala videnia udalostí, ktoré poznáme z evanjelií. Videla napríklad zatknutie Ježiša Krista a takto ho uzavrela: „Potom som celú noc – či som spala alebo bdela – videla, ako sa zlosynovia rúhali Pánovi, pľuvali na neho, fackovali ho a bili. Neprišla som do vytrženia, ale celou svojou mysľou som bola pri tom, nemohla som sa sústrediť na nič iné. Div, že som neprišla o rozum.“

Všetky Alžbetine videnia mali svoj zmysel. Bola prostredníčkou medzi Bohom a jeho ľudom, ktorému mala tlmočiť Božie výzvy – jedného potešiť a iného posilniť, aby neochaboval na svojej ceste do neba.

Stalo sa, že Boh skrze ňu odpovedal heretickým katarom na ich bludy. Alžbeta pritom nebola len pasívnou príjemkyňou posolstva zhora. Viedla s Bohom i svätými dialóg, ako napríklad so svätou Uršuľou po tom, čo boli objavené jej telesné pozostatky.

Súbežne s tým udržiavala bohatú korešpondenciu so svojou duchovnou priateľkou Hildegardou z Bingenu, ako aj s vysoko postavenými prelátmi, ktorých sa nebála napomínať, pokiaľ zišli z cesty alebo nedostatočne hájili pravú Kristovu náuku voči rozmáhajúcemu sa katarskému bludu.

Alžbetine mystické zážitky neprestávali ani na smrteľnej posteli. Pravda, neraz jej zväčšovali bolesti, ktoré mala už i tak veľmi veľké. Raz, pred mnohými rokmi, mala Alžbeta videnie, v ktorom jej Boh povedal, že ju zasa uvidí tesne pred smrťou. Keď teda ten čas nastal, Alžbeta vedela, čo príde. Prosila preto Pannu Máriu, aby jej pomohla a vyprosila, aby opustila tento svet v posväcujúcej milosti. 18. júna 1165 potom svet takto skutočne opustila.

Pochovali ju v Schönau, ale ako to už bolo pravidlom, inoverci nedali katolíckym svätcom pokoj ani po smrti. Alžbetin hrob bol počas tridsaťročnej vojny zneuctený protestantskými švédskymi vojakmi. Dochovala sa iba jediná relikvia – Alžbetina lebka. Na dôkaz svätosti ju v roku 1584 pápež Gregor XIII. zapísal do rímskeho martyrológia a ustanovil jej liturgickú pamiatku na 18. jún.

Masima