Maria Cristina Cella Mocellin: Úžasná obeť lásky k blížnemu

Maria Cristina sa narodila v Cinisello Balssamo, mestečku neďaleko Milána. V detstve a mladosti malo na ňu veľký vplyv oratórium, ktoré viedla živá komunita sestier lásky. Neskôr, počas štúdia v Miláne, sa zoznámila aj s dcérami dona Bosca. Stala sa animátorkou a chcela sa zároveň stať rádovou sestrou – sestrou lásky.

Počas prázdnin trávila čas na vidieku u starých rodičov v malom mestečku Valstagna, kde sa spoznala s Carlom.

Ich známosť prebiehala na diaľku. V roku 1985 ešte nebola doba mobilov (a ani ostatných technických vymožeností). Medzi zaľúbenými však prebiehala intenzívna korešpondencia, ktorá sa zachovala. Je z nej poznať Cristinina duchovná hĺbka. „Otče, obetujem ti svoju radosť, aby ti spievala chválu, svoje srdce, aby ťa prijalo, svoj život, pretože ho chceš naplniť svojou vôľou.“

O dva roky neskôr, v roku 1987, sa u nej objavil nádor na ľavom stehne. Podrobila sa operácii a dlhej chemoterapii. Bolo to bolestné a únavné. Napriek tomu dokázala zmaturovať na výborné známky a začať štúdium jazykov na katolíckej univerzite. Jej choroba Carla neodradila, práve naopak. Ešte viac utužila jeho lásku. Pretože sa zdalo, že choroba je premožená, začali si plánovať spoločný život.

Svadba bola 2. 2. 1991 v Benátkach, kde manželia aj zostali žiť. Maria Cristina pokračovala v štúdiu diaľkovo, lebo už v decembri sa mladým manželom narodil syn a o 18 mesiacov neskôr dcéra. O rok Maria Cristina znovu neplánovane otehotnela. Akoby sa napĺňala jej túžba mať desať detí.

Žiaľ, v druhom mesiaci tehotenstva sa u nej objavila recidíva sarkómu. Prvá Cristinina myšlienka bola na dieťa v jej lone. Od lekárov preto žiadala iba liečbu, ktorá by neohrozila dieťa. Syn Ricardo sa narodil zdravý a čulý.

V apríli 1994 sa začala liečiť, ale chemoterapia nezaberala tak, ako pri prvom raze. Nádor bol už príliš veľký a jeho stav sa zhoršoval. Maria Cristina veľmi túžila po zázraku uzdravenia, ale dôverovala Bohu. „Verím, že Boh by nedovolil bolesti, keby z toho nechcel vyťažiť dobro, skryté a tajomné, ale reálne. Verím, že nie je treba naplniť nič väčšie, než povedať: Pane, staň sa tvoja vôľa. Verím, že jedného dňa pochopím, čo moje utrpenie znamená a budem zaň Bohu ďakovať. Verím, že bez mojej bolesti – znášanej s pokojom a dôstojne – by chýbala vo vesmíre harmónia.“

Tipy na knihy:

V roku 1995 však musela byť stále častejšie v nemocnici. Objavili sa metastázy na pľúcach a začal tak posledný úsek jej krížovej cesty. 22. októbra 1995 Maria Cristina zomrela.

Mesiac pred smrťou, presne 22. septembra, napísala list synovi Ricardovi. Bol to jej vlastný manifest na obranu života.

„Drahý Ricardo, musíš vedieť, že ty nie si príčina. Pán chcel, aby si sa napriek všetkým problémom, ktoré boli, narodil. Otec a mama neboli vtedy veľmi spokojní s myšlienkou mať ďalšie dieťa, pretože Francesco a Lucia boli ešte veľmi malí. Pochop to. Ale keď sme sa dozvedeli, že si, zamilovali sme si ťa a celou svojou silou sme ťa chceli.

Pamätám si ten deň, kedy mi lekár povedal, že mi zistil nádor v slabine. Moja reakcia bola, že som niekoľkokrát opakovala: Som tehotná, som tehotná, pán lekár, ale ja som tehotná. Ricardo, si pre nás darom. Bolo to v jeden večer v aute pri návrate z nemocnice, keď som pocítila tvoje pohyby. Zdalo sa mi, že mi hovoríš: Vďaka, mami, že pre mňa chceš dobro! A ako by sme mohli inak? Ty si vzácny, a keď ťa chránim a vidím, aký si krásny, čulý a sympatický, myslím si, že utrpenie celého sveta nevyváži ochranu dieťaťa.“

O Cristininom duchovnom živote svedčí jej denník, ktorý si viedla už od detstva a ktorý bol v roku 2005 vydaný pod názvom Darovaný život. Ukazuje sa v ňom autentický život kresťanky, ktorá sa snaží nasledovať Ježiša Krista, chápať zmysel eucharistickej obete a svojím životom dávala odpoveď na potrebu slobody, pravdy a zmysel lásky. Tiež ukazuje, že táto moderná mladá žena obetovala svoje utrpenie za obrátenie hriešnikov.

„Všetko je sladké, keď som s tebou, Pane. Pre mňa existuje len radosť, keď s tebou hovorím. (…) Aký veľký dar sú deti! Každé z nich skrýva nesmierne tajomstvo. (…) Pane, verím, že chceš moje šťastie. A preto teda! Vezmi mi všetko, daj mi, čo ty chceš. (…) Keď ťa hľadám, ó, môj Bože, hľadám šťastie svojho života.“

A manželovi Carlovi napísala: „Ako veľmi by som ťa chcela milovať tak, ako sa cítim byť milovaná ním (…) ja a ty: spoločníci na ceste.“

Masima