Hrdina svätosti: Svätý Gabriel Possenti

V životopise svätého mladíka Gabriela sa nedočítame nič o úžasnej sile, veľkých skutkoch či fantastických zázrakoch, a napriek tomu bol hrdinom svätosti. Máme dôkazy o jeho hrdinstve: je to jeho život, hlásajú to jeho blížni, svedčí o tom Boh a Cirkev to definuje.

Víťazstvo robí z človeka hrdinu, ale víťazstvo nad samým sebou je jedným z najväčších víťazstiev. Preto je Gabriel skutočným hrdinom. Od prírody bol impulzívny a veľmi inklinoval k neposlušnosti, ale zvíťazil nad týmito „chybičkami krásy“ pokorným podriadením sa a slepou poslušnosťou voči nadriadeným.

Mal sklon k ľahkovážnosti, ale sústredením sa na prácu a vytrvalosťou i horlivosťou v modlitbe a rozjímaní dokázal nad sebou zvíťaziť. Takisto mal sklon k márnivosti a rád sa pekne obliekal. Sám seba dobyl, keď si osvojil chudobný a pokorný odev pasionistu.

Vo svete sa nevyhýbal spoločenským pôžitkom a svet mu sľuboval skvelú kariéru. Zvíťazil nad tým tak, že sa dobrovoľne zavrel v kláštore.

Ustavičné sebazapieranie, ktoré si vyžaduje, aby boli rehoľníci prítomní pri každom úkone mníšskych obradov, aby sa presne splnil každý bod reguly a poslušne sa splnilo každé želanie predstavených, sa podľa mnohých rovná mučeníctvu. A Gabriel? Bol na minútu presný a rovnako presný v každom bode, dokonca aj v tom najmenšom.

Bol hrdinom viery, lebo vo všetkom videl Božiu vôľu a spájal sa s ňou so slepou poslušnosťou.

Bol aj hrdinom nádeje, pretože svoju odmenu nehľadal u nikoho iného než u Boha a neprestával sa o ňu usilovať.

Bol hrdinom lásky, pretože sa zriekol seba, svojho domova, zriekol sa sveta a všetko robil z lásky k Bohu.

Gabrielovo hrdinstvo hlásajú aj jeho blížni. Na Gabrielovi nie je nič zázračnejšie ako rast a šírenie oddanosti k nemu po jeho smrti.

Pre ľudí v provincii, kde zomrel, bol takmer cudzincom. Bol medzi nimi totiž len tri roky a jedinou príležitosťou vidieť a počuť ho bolo, keď sa slúžila svätá omša v kostole alebo keď spieval v zbore. Nikdy neopustil kláštor sám, iba v spoločnosti svojich spolužiakov. S cudzími ľuďmi sa bez povolenia svojho duchovného vodcu, ktorý ho všade sprevádzal, nerozprával. Na prechádzky za múrmi kláštora sa vždy vyberajú najmenej frekventované cesty a najosamelejšie miesta.

Gabriel nespravil žiadny zázrak, ani pred smrťou nevykonal zdanlivo nič mimoriadne. Ľudia videli z Gabriela skutočne málo, ale aj to málo na nich hlboko zapôsobilo. Pevne verili v jeho svätosť.

Tipy na produkty:

Rok po jeho smrti vyhnali pasionistov nespravodlivé zákony z kláštora, kde bol Gabriel pochovaný. Kláštor potom roky používala talianska vláda ako kasárne pre vojakov. Neskôr bol kláštor dlhý čas opustený a bez správcu. Po tridsiatich rokoch, keď sa do kláštora vrátila komunita rehoľníkov a nanovo sa v ňom zabývali, uvideli ľudí, ktorí stále chodili do starého kostola. Modlili sa pri hrobe Gabriela, ktorého medzi sebou volali „svätý rehoľník“. Dokonca sa postavili proti pokusu odstrániť jeho telo a nahnevane sa pýtali, prečo ho nevyhlásili za svätého?

Čo dalo týmto ľuďom takú pevnú vieru v Gabrielovu svätosť? Kto ich inšpiroval, aby navštívili jeho hrob a modlili sa k nemu ako k svätému?

Gabriel bol verným služobníkom. Boh z neho teraz spravil rozdávača mnohých milostí a požehnaní. Zaznamenané zázraky sú len niektoré z mnohých, ktoré sa udiali na jeho príhovor. Návštevami jeho hrobu, modlitbou k nemu a používaním jeho relikvií boli chorí uzdravení, slepým sa navrátil zrak, hluchým sluch a zmrzačení začali chodiť.

Nie je zaznamenaná ani polovica zázrakov, ktoré Boh vykonal prostredníctvom svojho služobníka, pričom dodnes ich bolo zaznačených vyše štyristo.

Vedľa kostola v Isole sa postavila veľká pokladnica, aby sa do nej vkladali votívne dary tých, ktorí získali milosť od Boha na Gabrielov príhovor. Dokonca tam zomierajúci nechali rakvy, ktoré sa pre nich pripravili. Rovnako tam mrzáci ponechali svoje barly. Sú tam uložené stovky obrovských voskových sviec. Steny lemujú vysoké skrinky s presklenými dvierkami. Sú zásobené nákladnými omšovými rúchami a všetkými druhmi zlatých a strieborných kostolných mís a iných ozdôb.

Niektorí tam nechali náušnice, iní prstene či retiazky, náramky alebo hodinky. Tieto šperky sa počítajú na tisíce, pričom každý jeden je obeťou vďaky za niečo, čo Gabriel urobil pre darcu. A tento divotvorca zomrel, keď mal len 24 rokov!

Kňaz rozpráva o prípade Cajetana Marianiho z Arnatice.

„Tento muž bol následkom mozgovej príhody dvanásť rokov ochrnutý na celé telo, takže sa aj s pomocou palice sotva vliekol. Mal 71 rokov a žiadnu nádej na vyliečenie. A ešte menej myslel na to, aby sa modlil, lebo žil dlhé roky bez Boha.

Jedného dňa však z akéhosi nevysvetliteľného popudu zatúžil ísť do Isoly. Keď vošiel do kláštorného kostola, uvidel kňaza, ktorý spovedal a požiadal ho o spoveď. Prítomní sa tomu veľmi začudovali, pretože Cajetana dobre poznali. Ich údiv bol ešte väčší, keď videli, ako sa starec s plačom vyznáva.

O niekoľko dní neskôr, keď som sa vrátil do kostola, prišiel starec ku mne radostne, oči mu zvlhli a povedal mi: ‚Ó, otče, tento drahý Boží sluha získal pre mňa tri veľké milosti. Dotkol sa môjho srdca a priviedol ma späť k Bohu. Modlil som sa a cítil som, že som sa celkom uzdravil. Vidíte, ako ľahko sa môžem pohybovať? Čo mám robiť, aby som ukázal svoju vďačnosť Bohu za toľko požehnaní?“

Masima