Výnimočné sväté: Perpetua a Felicita

Ich mená zaznievajú v prvom liturgickom kánone pri svätej omši a tiež v litániách k všetkým svätým, čo svedčí o ich výnimočnosti. Zoznámte sa so svätými ženami – Perpetuou a Felicitou, ktoré dosiahli výšiny svätosti už na samom počiatku 3. storočia.

Obe ženy pochádzali z Thurburba Minus, dnes je to tuniská Teburba. Perpetua bola dcérou vysoko postaveného patricija a v dospelosti konvertovala ku kresťanstvu. O svoju radosť sa chcela podeliť so svojím najbližším okolím, mohla tak však spraviť iba v tichosti, pretože kresťanské náboženstvo bolo vo vtedajšej Rímskej ríši prísne tabu.

Cisár Septimus Severus zakázal oficiálne vyznávanie tejto viery a na všetkých, ktorí toto nariadenie nerešpektovali, sa pozeralo ako na nepriateľov štátu. Perpetue sa však aj tak podarilo obrátiť svojho manžela, ktorého meno sa však nezachovalo, ako aj brata Saturusa a niektorých otrokov, medzi ktorými bola aj dievčina Felicita. Ich obrátenie sa dlho neututlalo – bdelí strážcovia práv rímskych bohov na to prišli, a tak celá skupinka vyznávačov Ježiša Krista skončila s putami na rukách.

Najprv ich väznili v jednom honosnom dome, kde väzni prijali svätý krst. Neskôr ich čakalo prevezenie do žalára v Kartagu. Mladá Perpetua bola vtom čase krátko po pôrode, preto jej prinášali dieťa, aby ho mohla nakŕmiť.

Felicitu pôrod ešte len čakal, bola v ôsmom mesiaci. Najviac sa obávala, že porodí až po smrti svojich druhov v utrpení. Rímske právo totiž zakazovalo popravu tehotných žien. Felicita sa bála, že bude potom umierať sama, bez modlitby a posily od ostatných, a možno preto upadne do pokušenia odpadnúť od viery.

Kým boli v prvom väzení, dochádzal za Perpetuou jej vplyvný otec a snažil sa ju presvedčiť, aby sa zriekla čerstvo nadobudnutej viery, čím by si zachránila život. Ona však o tom nechcela ani len uvažovať, naopak, snažila sa primäť otca, aby tiež uveril v Božieho Baránka. To dosvedčuje aj nasledujúci rozhovor:

„Otče, vidíš ten džbán?“ spýtala sa ho.

„Áno, vidím,“ odvetil udivene otec.

„A môžeš ho nazvať nejak inak, iným slovom?“

„Nie, to nemôžem.“

„Tak ani ja sa nemôžem nazvať iným menom než kresťanka.“ Otec jej za tieto slová uštedril pohlavky.

Rovnako aj väznitelia sa snažili celú skupinku prinútiť, aby verejne obetovali rímskym bohom, no všetci to opakovane odmietli. Prebehol s nimi teda krátky proces, vedený prokurátorom Hilarianom. Všetci dostali poslednú šancu zachrániť si život. Pohrdli touto ponukou a namiesto zapretia Ježiša Krista ho verejne vyznali.

Perpetuu väznitelia aj citovo vydierali – poukazovali na jej maličkého synčeka, ktorého jej dávali pred oči, ale ani toto ju neprinútilo odpadnúť. Preto rozsudok znel smrť „ad bestiam“, čiže v pazúroch divokej zveri. Malo sa to stať pri gladiátorských hrách, konajúcich sa pri príležitosti narodenín cisárovho syna Publia Septima Gety.

Tipy na knihy:

Odsúdení sa nevydesili, naopak, radovali sa, že môžu zomrieť pre Pána Ježiša. Navzájom sa povzbudzovali, aby neochabovali a nezľakli sa.

Krátko po vynesení rozsudku Felicita porodila vinou zlého zaobchádzania od žalárnikov. Mala veľmi ťažký pôrod. No s Božou pomocou dopadol dobre a Felicita tesne pred mučeníckou smrťou porodila zdravú dcérku, ktorú si hneď adoptoval jeden z tajných kresťanov.

V predvečer ich smrti sa na skupinku chodili pozerať zvedavci. Otrok Saturus niektorým z nich povedal: „To vám pre ukojenie vašej neľudskosti nestačia zajtrajšie hry? Dnes s nami možno súcitíte, ale zajtra budete pri pohľade na našu smrť ďakovať našim vrahom za zábavu, ktorú vám dopriali, a budete búrlivo tlieskať. Ale pozrite sa nám do tvárí, aby ste poznali, kedy nadíde ten strašný deň, kedy budete vy všetci odsúdení.“ Niektorí sa vďaka jeho slovám obrátili.

7. marca 202 vchádzali do amfiteátra všetci okrem otroka Secundulusa, ktorý zomrel na následky zranení utrpených pri mučení. Vchádzali tam radostne, v očakávaní blízkeho stretnutia so Spasiteľom. Odmietli však na seba vziať kostýmy, odkazujúce na rímsku mytológiu. Ohradili sa, že keď nenasypali kadidlo rímskym modlám, nebudú teraz zomierať pre Krista v modloslužobných odevoch.

Rimania napočudovanie ustúpili, ale možno v reakcii nad ich nezlomnosťou a ich varovanie pred trestom živého Boha mužov zbičovali a ženy vyfackali. Mužov zbičovali ešte raz priamo v amfiteátri pred očami divákov.

„Ty nás a Boh teba!“ zvolal jeden z bičovaných na Hilariana, ktorého uvidel sedieť medzi divákmi.

Perpetua však namiesto vyhrážania spievala žalm a Felicita sa k nej pridala. Obe ženy boli odeté iba v sieti, čo krvilačné obecenstvo podráždilo, zvlášť pohľad na Felicitu, ktorá čerstvo porodila. Aby sa diváci upokojili, usporiadatelia hier im dali vlnené tuniky.

Potom už bola do arény vpustená zver. Saturus sa stal obeťou diviaka, ktorý ho svojím ostrým klom rozpáral. Na Perpetuu sa zozadu vrhla rozdivočená krava, zvalila ju na zem a potom sa vrhla na Felicitu, ktorú rozdupala. Ona sa však na úžas všetkých postavila, upravila si tuniku a vlasy a pomohla vstať svojej družke v utrpení.

Pretože zvieratá odsúdených – okrem Saturusa – nezabili, zahnali ich. Nahradili ich gladiátori, ktorí celú skupinku pred očami natešených divákov povraždili. Budúci mučeníci si ešte pred smrťou stihli navzájom dať bozk pokoja.

Perpetuy sa ujal neskúsený gladiátor, jeho slabá rana nebola smrteľná, hrot zbrane jej uviazol v ohryzku. Preto uchopila jeho ruky a prudkým pohybom si zaviedla hrot meča do hrdla.

Všetkých zavraždených odsúdených pochovali v Kartágu a za čias Konštantína Veľkého bola na tom mieste postavená veľkolepá bazilika.

Masima