Svätý Ján z Boha, príklad pre dnešnú dobu

Stávať sa stále viac človekom a prispievať k ľudskosti spoločnosti sa môže podariť len naviazaním na Ježiša Krista, pretože len v ňom je poznateľná skutočná ľudskosť. Túto cestu poznal aj Ján Cidade Durarte (1495 – 1550), ktorý svojou nemocnicou položil základ k odbornému nemocničnému ošetrovaniu. Milosrdní bratia ho pod menom svätý Ján z Boha uctievajú ako svojho zakladateľa.

Vyrástol v chudobných pomeroch predavača ovocia na ulici. Už od útleho veku sníval o ďalekých krajinách. Ján mal osem rokov, keď do ich domu vstúpil žobravý pútnik a rozprával o svojich cestách. Na druhý deň chlapec s pútnikom zmizol. Asi čakal, že to bude úžasné dobrodružstvo, no začalo živorením a vysilením. Ale Boh ho viedol a stál pri ňom nielen vtedy, keď sa ho ujala jedna dobročinná rodina milosrdného a cnostného pastiera, slúžiaceho v kniežacích službách, ale aj pri Jánových vojenských dobrodružstvách. Zachránil ho aj v nebezpečenstve života.

Po mnohých rokoch sa dozvedel o skorej smrti svojich rodičov a cítil sa za to zodpovedný. „Bol som zlý a nesiem vinu. Musím naplniť svoj život – Boží dar – pokáním, a tak slúžiť Bohu,“ povedal si.

Po jednom vojenskom ťažení sa najal do služby k vyhnanému šľachticovi a staral sa o rodinu, ktorá sa ocitla v chudobe. Milosrdenstvo otvorilo jeho srdce. Čítal evanjelium a nábožné knihy. Neskôr si v Granade založil obchod s knihami.

Mohlo by sa povedať, že bol spokojný, pokým sa v roku 1539 neobjavil v Granade slávny kazateľ Ján z Avily. Jeho posolstvo – „hriech je najnebezpečnejšie utrpenie“ – ho veľmi zasiahlo. Ján spoznal svoje hriechy. Uprostred načúvajúceho zhromaždenia začal kričať: „Milosrdenstvo, Bože môj, milosrdenstvo!“ Vrhol sa na podlahu, hlavou udieral do múru, trhal si bradu a rozdal všetko, čo mal. Ľudia sa mu posmievali, mali ho za šialenca a odniesli ho do nemocnice pre duševne chorých. Nevzpieral sa, a hoci ho to pokorovalo, prijal to z lásky k Ježišovi. Bičovanie a bitky ostatných kritizoval: „Prečo s nimi tak zle zaobchádzate a ste takí krutí k mojim úbohým a nešťastným bratom? Nebolo by lepšie mať s nimi a s ich utrpením súcit, umyť ich a dať im s láskou a milosrdenstvom jesť?“

Tipy na knihy:

Ján sa každým dňom stále vrúcnejšie spájal s Ježišom. Pomáhal v nemocnici a rozhodol sa, že sa bude sám starať o chorých vo vlastnom špitáli. S podporou zbožných ľudí mohol obstarať ubytovanie pre chorých, zanedbaných a zmrzačených. Zároveň choril pre nich žobrať a zaobstarával drevo na kúrenie. Staral sa, aby kňazi prišli poúčať chorých o viere, spovedať ich a udeľovať im sviatosti. Tých, ktorých prijal do domu, viedol k vďačnosti voči pomáhajúcim a podporovateľom.

Návštevníci žasli nad jeho nezištnosťou a nad poriadkom a čistotou nemocnice. Vtedy ho začali nazývať „svätým“. Jeden vysoko postavený muž – cirkevné knieža – z Granady mu dal rehoľný odev a meno „Ján z Boha“.

Keď bol Ján smrteľne chorý, priznal sa arcibiskupovi: „Slúžil som nášmu Pánovi tak málo a toľko som od neho dostal! Starám sa o núdznych, o kajúcich hriešnikov a o chudobných. Mám viny, ktoré som pre Ježiša Krista uzavrel.“

Ján zomrel v 55 rokoch života, kľačiac na podlahe a s krížom tisnúcim si k srdcu. Pri pohrebe niesli jeho rakvu štyria šľachtici a v prvých radách smútočného sprievodu kráčali chudobní z jeho nemocnice.

Masima