Sestra Jozefína Menéndezová dostala podiel na Ježišovom utrpení

V piatok 26. novembra si sestra Jozefína Menéndezová zaznamenala: „Bola som v Kaplnke svätého Stanislava. Pán prišiel a žiadal ma, aby som ho potešila. Nevedela som, čo by som mala urobiť. ‚Na niekoľko minút ti ponechám moju tŕňovú korunu. Tak spoznáš, ako trpím,ʻ povedal. V tom okamihu som pocítila, že mám hlavu ovinutú tŕním, ktoré sa do nej zabodávalo. Táto bolesť sa veľakrát opakovala. Bolo to také hrozné, že som sa chcela posťažovať, ale on povedal: ‚Nesťažuj sa, lebo z tejto bolesti ťa nič nevylieči; je to podiel na mojom utrpení.ʻ“

Od tej doby sa tŕňová koruna stala súčasťou Jozefíninho uzmierujúceho života. Nebola viditeľná, no spôsobovala jej prudké bolesti. Vo dne v noci jej hlava nenachádzala úľavu. Ježiš sa jej zjavoval každý deň. Každá návšteva pre ňu znamenala nové a väčšie utrpenie, ale i väčšiu lásku.

9. februára, na  Popolcovú stredu, sa jej Pán opýtal: „Dáš mi svoje srdce?“ „Áno, Pane, s radosťou i viac ako srdce.“  Sestra ďalej opisuje: „Ježiš mi ho vzal a priložil k svojmu srdcu. Aké maličké vyzeralo vedľa jeho srdca! Celé horiace mi ho potom vrátil. Od tej chvíle cítim v sebe stravujúci oheň. Musím sa veľmi ovládať, aby sa niečo nespozorovalo.“ Jozefína sa rozhodla túto významnú udalosť zachovať v tajnosti. No Ježiš nechcel žiadne tajnosti. Vo štvrtok 10. februára, keď k nej opäť prišiel, opýtal sa jej: „Povedz mi, čo je pre teba najťažšie?“ „Pane, najťažšie je hovoriť o tých veciach a verne ich opísať.“  „Počúvaj teda, Jozefína, nechcem, aby si pred matkou predstavenou niečo skrývala, ona má právo vedieť všetko… Bola by to pýcha, keby si mlčala. Pokora tkvie v prostote a malosti. Buď si istá, že keby som od teba žiadal nejakú vec a matka predstavená inú, dávam prednosť tomu, aby si poslúchla radšej ju ako mňa.“

V stredu 6. apríla prišiel Ježiš opäť a povedal: „Áno, diabol ťa bude neustále pokúšať. Bude sa snažiť priviesť ťa k pádu, no moja milosť je mocnejšia než jeho pekelná zloba. Úplne sa zver mojej Matke, odovzdaj sa mi a buď vždy otvorená a pokorná voči matke predstavenej.“ Jozefína vedela, že toto odporúčanie prišlo v pravej chvíli. Mala predtuchu, že diabol sa ju chystá napadnúť. Modlila sa a obnovila svoje sebaobetovanie. Pokušenie bolo skutočne blízko. Tentoraz  mala zakúsiť, aký je satan silný, aj keď mu Boh ponechal obmedzenú slobodu.

7. mája ju diabol bitím dohnal k tomu, aby spálila zápisník, v ktorom mala zaznamenané Ježišove slová. Panna Mária však tomu zabránila. Zjavila sa Jozefíne a povedala jej: „Keď Ježiš hovorí, celé nebo s obdivom naslúcha jeho slovám.“ Ako nikdy predtým teraz Jozefína chápala cenu slov vyrieknutých Ježišom. Bolesťou nad tým, čo urobila, nedokázala ani prehovoriť. Prosila Pannu Máriu o odpustenie a ďakovala jej, že nedovolila, aby sa zápisník stratil.

V pondelok 8. augusta priniesli všetky sestry jednu z najťažších obetí, veľmi ocenenú Božským Srdcom: rozlúčili sa s predstavenou, ktorú veľmi milovali. Jozefíne koncom septembra 1921 uložili prísnejšiu poslušnosť; nariadili jej, aby bez zvláštneho dovolenia neodpovedala na Pánove výzvy, okrem času spoločných modlitieb. Na Ježišovo želanie bola nová predstavená hneď po svojom príchode informovaná o všetkom, čo sa deje. Pokladala si však za povinnosť získať istotu týkajúcu sa tajomnej cesty, po ktorej Pán vedie Jozefínu. Matka predstavená a matka asistentka boli strážkyňami tajomnej práce vykonávanej pod ich dohľadom. Zároveň pevná a bdelá podpora duchovného sprievodcu dominikána pátra Boyera OP utíšila mnohé znepokojujúce obavy a odkryla diabolské pasce. Takto Pán viedol Jozefínu obklopenú bdelými strážcami do temnej noci skúšok.

Tento úryvok pochádza z knihy Posolstvá Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.