Zápas sestry Jozefíny so satanom: „Ty budeš jedna z nás, my ťa unavíme, my ťa premôžeme.“

Hodina kniežaťa temnôt udrela a začal sa Jozefínin zápas. Stretávala sa s ním pri každej príležitosti. Ale Pán bojoval s ňou a pripravoval pre satana tie najpokorujúcejšie  porážky.

V pondelok 28. novembra prvýkrát začula chrapľavý hlas, ktorý ju mal odvtedy často prenasledovať počas dňa, v noci, na chodbách, v noviciáte, v pracovni a v spálni. „Ty budeš jedna z nás, my ťa unavíme, my ťa premôžeme.“ Tie slová jej naháňali hrôzu, ale všetko znášala hrdinsky.

V utorok 6. decembra, keď vychádzala z kaplnky, kde bola na spovedi, ocitla sa  prvýkrát pred pekelným zjavom. Do cesty sa jej postavil veľký čierny pes, z ktorého otvorenej tlamy šľahal plameň, a chystal sa na ňu vrhnúť. Ona však necúvla a napriek všetkej hrôze, ktorá sa jej zmocnila, smelo kráčala oproti beštii. Chopila sa svojho ruženca a nesúc ho pred sebou vo vystretej ruke pokračovala v ceste. Od toho času sa jej diabol ukazoval vo viditeľných podobách: niekedy ako hrozivý chrt, ktorý ju prenasledoval po chodbách, inokedy sa pred ňou ukázal ako stočený had. Tieto zjavenia čoskoro dostali ľudskú podobu, ktorá bola strašnejšia než čokoľvek iné.

V stredu 28. decembra 1921 večer sa vracala z práce, ktorú konala s inými novickami. Náhle sa ocitla tvárou v tvár svojmu úhlavnému nepriateľovi. Rýchlosťou blesku, akoby bola steblom slamy, ju unášal preč. Odhodil ju na druhom konci budovy, na povale, kam bol ťažký prístup. Od toho dňa nemala ani na chvíľu pokoj. Diabol ju uchvátil, kedy sa mu zapáčilo, posmievajúc sa dozoru a vysmievajúc sa všetkým pokusom ľudskej ochrany, s výnimkou tej Božej. Únosy sa stávali čoraz častejšími; priamo pred očami matiek predstavených, ktoré sa snažili nepustiť Jozefínu z očí, naraz zmizla bez toho, aby si to dokázali vysvetliť. Po dlhom hľadaní ju našli napríklad v nejakom vzdialenom kúte domu, kam ju satan odniesol, aby ju týral. Často ju zvalil na zem alebo pritlačil tak, že ju bezmála polámal, strčiac ju pod trám kdesi na povale alebo do neprístupnej diery, odkiaľ by sa sama nikdy nedostala von. Niekedy bola celé noci opustená, ponechaná iba Božej ochrane.

2. marca 1922 v noci k nej prišiel Ježiš. Bol krásny, ale vyzeral smutný: „Tu je môj kríž a moja koruna. Jozefína, prijmi ich. Dopraj mi odpočinok, lebo som veľmi urážaný. Toľko duší hynie a ja ich tak milujem!“ Pri týchto slovách Jozefína, ktorá sa nemohla zbaviť neprekonateľnej bázne, ktorú mala pred svojou mimoriadnou cestou, pocítila, akoby sa v hĺbke jej srdca zdvíhala ohromná vlna odporu. Nebola schopná ho premôcť. Ale Pán, ktorý pozná každé srdce, vedel, že bola ovládaná bázňou a že sa jej nikdy nepodarí tento odpor celkom prekonať. Jeho srdce bolo plné súcitu s jej srdcom: „Keby si vedela, aké hriechy sú páchané proti mne, neodmietla by si môj kríž. Vieš, čo je tým krížom? Je ním sloboda, ktorú mi musíš darovať, aby som ťa mohol použiť, kedy chcem, bez ohľadu na miesto, zamestnanie a čas. Či nie si moja? Ak som s tebou ja, čo na tom záleží, keby aj celý svet bol proti tebe?“

Na svoje veľké zahanbenie som mu odpovedala spôsobom, akoby nemal na mňa celé právo; prosila som ho, aby ma ušetril tejto cesty. Smutne sa na mňa zahľadel a povedal: „Ja ťa nemôžem opustiť, pretože moja láska k tebe je bezhraničná. Ale ak si to želáš, nech sa ti stane podľa tvojej žiadosti. Nikto iný však nebude môcť zavrieť ranu, ktorú tým uštedríš môjmu srdcu, iba ty sama…“ Nato vzal späť svoj kríž i tŕňovú korunu a zmizol.

O niekoľko dní neskôr Jozefína napísala: „Nedá sa vysloviť, čo všetko som vytrpela od toho dňa. Sú to muky, ktorým sa nič na svete nevyrovná. Predovšetkým si uvedomujem, že som ho zranila. A ak sa nevráti, môj život bude mučeníctvom, pretože ja sama som zmarila zámery jeho lásky.“

Tento úryvok pochádza z knihy Posolstvá Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.