Úcta k svätému Jozefovi mu získavala mimoriadne milosti

Svätý brat André z Kongregácie Svätého kríža, ktorý žil v Kanade, bol veľkým ctiteľom svätého Jozefa, ktorého úctu veľmi rozšíril. Zasvätil mu pútnický chrám v Montreale. Jeho svätorečenie malo veľký ohlas, pretože povesť svätosti ho sprevádzala od mladosti počas celého života, prežitého v núdzi a láske k blížnemu.

Svätý brat André si zvolil za program svojho života hlásať, že Ježiš, Mária a Jozef sú neoddeliteľní a treba ich ustavične vzývať, aby sa mohol budovať bratskejší svet. Najobyčajnejšie veci robil najneobyčanejším spôsobom.

Alfréd Bessette sa narodil v roku 1845 neďaleko Montrealu v chudobnej, veľmi početnej a pracovitej rodine. Jeho otca Izáka zavalil strom, keď mal Alfréd deväť rokov. Jeho matka zomrela vo veku 43 rokov na vyčerpanosť a tuberkulózu po 13 tehotenstvách. Najviac bola zviazaná práve s Alfrédom, pretože bol a aj zostal veľmi slabý. Ako zbožná žena naučila všetky svoje deti modlitbe, ktorá bola potom pre Alfréda kotvou počas celého života.

Desať sirôt, ktoré zostalo nažive, zverili do opatery príbuzných. Alfréda sa ujala teta, ktorá ho matersky vychovávala, ale keď sa potom s rodinou odsťahovala do Kalifornie, musel sa sirota Alfréd postarať o seba sám.

Mal chuť vyučiť sa nejakému remeslu, ale hoci sa o to pokúšal 13 rokov, každá jeho snaha vyšla kvôli jeho telesnej slabosti a nedostatku znalosti nazmar. Bolo to preňho príliš ťažké, a tak sa rozhodol odísť do Nového Anglicka (USA), odkiaľ sa po štyroch rokoch (v roku 1867) definitívne vrátil domov. Vtedy ešte netušil, že Božia prozreteľnosť naňho čaká v Saint-Césaire, neďaleko miesta, kde boli pochovaní jeho rodičia.

Stretol tam nového farára Jozefa Andreasa Provençala, ktorý si všimol jeho veľkodušnosť a ochotu a zaviedol ho do kongregácie, ktorú v roku 1843 založil francúzsky kňaz Basil Moreau a v Kanade sa rýchlo rozšírila. Bola to Kongregácia Svätého kríža s dokonale stanovenovým programom – osobné posvätenie skrze evanjelizáciu a lásku k blížnemu, predovšetkým medzi mládežou.

Práve v dobe, kedy Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1870 svätého Jozefa za patróna celej Cirkvi, slávil Alfréd obliečku v noviciáte a prijal meno Andreas, čím sa pre všetkých stal bratom Andrém. O štyri roky neskôr, s istotou, že keď nebude schopný práce, bude schopný modlitby, zložil v roku 1874 večné rehoľné sľuby.

Brat André napokon aj napriek krehkosti tela vykonával takmer 40 rokov prácu vrátnika v internáte Notre Dame. Robil aj rôzne podradné práce. Bol ochotný voči všetkým, a tak sa v nezištnosti a modlitbe posväcoval. Jeho nabitý program vypĺňali takisto stretnutia so žiakmi, ich rodičmi a návštevníkmi, ktorých priťahovala jeho povesť. Medzi nimi bolo aj mnoho chorých, ktorí uňho hľadali posilu, pretože André žil v dokonalej odovzdanosti Bohu.

Chorých a núdznych nielen prijímal, ale ich aj sám navštevoval. Myslel pri tom na ochotu svätého Jozefa, pripraveného k všetkému, ako to poznáme z titulov v litániách k jeho úcte: Opora rodín, Tešiteľ utrápených, Nádej chorých, Patrón zomierajúcich. Napodobňoval jeho modlitbu, jeho odovzdanosť do Božej prozreteľnosti, dôveru v Boha a jeho mimoriadnu a súcitnú lásku k blížnym. Zveroval mu všetkých skúšaných s istotou, že sa im od neho dostane pomoci.

Andrého úcta k svätému Jozefovi mu získavala mimoriadne milosti, ktoré vyprosoval pre trpiace údy Kristovho tela, takže chorí zaraz pocítili úľavu a tiež nespočetné uzdravenia.

Došlo to až tak ďaleko, že ho v roku 1900 vyzvali, aby prijímal chorých v chudobnom prístrešku oproti kláštoru, pri zastávke na ceste. Tam, oproti internátu, postavil na svahu Mont Royal vo výklenku sochu svätého Jozefa, ktorú ľudia stále viac uctievali pod titulom Divotvorca z Mont Royal.

Nával pútnikov bol taký veľký, že sa bratovi Andrému podarilo vybudovať k úcte snúbenca Panny Márie drevenú kaplnku, ktorá bola potom niekoľkokrát rozšírená. V roku 1967 sa stala najväčším pútnickým miestom hlavy Svätej rodiny – bazilikou, ktorá môže prijímať pútnikov z celého sveta.

Brata Andrého uvoľnili z jeho povinností, aby sa vo veku 64 rokov stal správcom pútneho oratória, pričom túto funkciu vykonával 27 rokov – až do svojej smrti. Býval v malej izbe vedľa dosiaľ zachovanej pôvodnej kaplnky.

Keď sa brat André stal aj napriek svojej vôli známym po celom severoamerickom kontinente, chodil k svojim príbuzným a známym. Zhromaždil tak mnoho prostriedkov, ktoré boli použité na stavbu baziliky, zabrzdenú hospodárskou krízou. Stavba trvala od roku 1929 až do roku 1936.

V decembri 1936 ho celkom zoslabnutého odviezli do nemocnice, kde zomrel 6. januára 1937 vo veku 91 rokov. Celý týždeň prichádzali k jeho telesným ostatkom milióny pútnikov, aby sa pomodlili pri jeho drevenej rakve. Potom ho v bazilike uložili do mramorového hrobu.

Aké bolo tajomstvo jeho duše? Bolo to najskrytejšie svedomie, ktoré bolo živené jeho matkou, udržiavané utrpením a rozvíjané a zjemňované milosťou a odovzdanosťou druhým.

Jeho rodičia – a predovšetkým matka – boli správni a čistí kresťania. Brat André spomínal, že ešte predtým, než sa naučil láske k svätému Jozefovi, držal v detskej ruke ruženec, ktorý sa chudobná vdova modlila, a tak si vyprosovala pomoc od Boha. Mal sa stať človekom, ktorý sa celkom odovzdal Panne Márii, ustavične sa modlil ruženec a túto modlitbu odporúčal každému. Miloval mariánske sviatky, rozširoval Zázračnú medailu a konal pobožnosti k úcte Božej Matky, ktorej zasvätil dva dni v týždni – piatok a sobotu, vzhľadom k jej bolestiam.

Tipy na knihy:

Bol však predovšetkým mužom Najsvätejšieho Srdca a Najsvätejšej sviatosti. Pravidelne chodieval na svätú omšu a počas prvých piatkov sa zúčastňoval na adorácii. Tiež sa modlil krížovú cestu a viedol k tejto modlitbe aj druhých. Dával svojím životom v duchu svojej kongregácie príklad nielen mladým, s ktorými sa dlhé roky stretával, ale aj ostatným ľuďom. Evanjelium hlásal predovšetkým svojím príkladom neúnavného milosrdného samaritána.

S veľkým zaujatím rozprával o umučení Pána. Jeho poslucháči cítili, že o ňom nielen rozjíma, ale ho i prežíva – až tak ich dojímal a premieňal.

Jeho láska k blížnemu bola živená a obohacovaná jeho osobnými skúškami: chudobou v detstve, stratou rodičov v mladom veku – predovšetkým matky, ktorá ho veľmi milovala, odlúčením od súrodencov, neustálymi zdravotnými problémami, obtiažnou cestou na uliciach a v dielňach, stálou prostotou jeho životných podmienok, osudom siroty…

Jeho milosť spočívala v tom, že sa neuzatváral pred utrpením, ale prijímal ho, osvojoval si kríž svojho Pána a Majstra, a tak sa otváral pre bolesť svojich blížnych. A pretože sa silne priblížil k Bohu, aj Boh sa priblížil k nemu. Takto prežil vzostup „premieňajúceho utrpenia“, bol prestúpený umučením Pána a jeho kázaním na hore blahoslavenstiev, ktoré poznal naspamäť. To mu umožnilo prežívať posolstvo Ježiša Krista – súcitnosť, ktorá nám dovoľuje identifikovať sa s druhými.

Presne z tohto pohľadu miloval svätého Jozefa, pretože bol blízko k Bohu i k človeku. Po svojom si osvojil myšlienku svätého Bernarda: „Svätého Jozefa nikdy nemôžeme dosť milovať.“ Poznal ho do hĺbky, aby ho mohol odovzdať Božím deťom, a takto medzi nimi pôsobiť. Jeho úcta k svätému Jozefovi však nebola izolovaná. Hovoril, že „nemôžeme rozdeľovať to, čo Boh spojil“, a preto sa musíme modliť k Ježišovi, Márii i Jozefovi spolu. Zrejme si Pán Ježiš poslúžil týmto bratom, aby si uctil svojho ochrancu a daroval nám jeho prostredníctvom milosti, aby sa nezabúdalo, že svätý Jozef je veľký pomocník pre našu dobu.

Práve v tom spočíva perla spirituality brata Andrého, ktorý nebol ničím. M eral len 150 cm, bol slabý, bol dlho analfabetom, bez vzdelania a prostriedkov. Ale pre lásku k Ježišovmu pozemskému otcovi sa dokázal so všetkým identifikovať. Vždy mal na pamäti, že viera plná dôvery je pre život kresťana to najpodstatnejšie. Práve s touto vierou a dôverou sa vo dne v noci modlil. Tým, ktorí sa mu čudovali, hovoril: „Keby ste poznali utrpenie sveta, nedivili by ste sa. (…) Dôverujte Bohu, a keď vás nevypočuje, dá vám silu, aby ste svoj kríž uniesli.“

Modlime sa horlivo k svätému Jozefovi za Cirkev a k svätému bratovi Andrému o pomoc pre všetkých trpiacich tohto sveta, na ktorých „mocní“ tak veľmi zabúdajú.

Modlitba

Brat André, ty si dobre pochopil, ako sa láska k Bohu spája s láskou k druhým. Pomôž nám prijať tých, ktorí sú postihnutí rovnakým spôsobom ako ty. Nauč nás súcitiť s ich utrpením a bolesťou. Nauč nás trpezlivo ich počúvať a hovoriť im utešujúce slová. Ukáž nám, ako dôverovať svätému Jozefovi, Ježišovej matke Márii a Bohu, nášmu Otcovi.

Tvoja láska k Bohu sa prejavila v tvojom pláne vybudovať na hore miesto modlitby. So svätým Jozefom sám prijímaš všetkých, ktorí prichádzajú do tohto oratória. Zasaď do nich vieru v Boha, ktorý ich tak veľmi miluje a ktorý si želá celistvosť pre každého človeka.

Urob ich vďačnými za všetky milosti, ktoré dostali, a pomôž im dôverovať v Boží plán pre ich budúcnosť. Pomôž im, aby sa modlitba stala súčasťou ich života a aby sa stali ľuďmi, na ktorých sa ostatní môžu spoľahnúť.

Brat André, teraz si so svätými v sláve. Si mocný s Bohom. Pokračuj v službe, ktorú si vykonával, keď si bol na zemi. Získaj uzdravenie pre tých, ktorí trpia na mysli a na tele. Dopraj pokoj tým, ktorí majú pokročilé roky, a prácu tým, ktorí ju hľadajú. Inšpiruj mladých, aby žili dobrý kresťanský život v manželstve, v zasvätenom živote či ako vysvätení pastieri. Uč nás všetkých žiť tak, ako žil Ježiš. Amen.

Masima