Svätý Jozef sa ukázal pastierovi

Juhofrancúzske mestečko Cotignac sa teší dvom veľkým privilégiám. V roku 1520 sa tam zjavila Panna Mária a o 140 rokov neskôr, v roku 1660, sa tam zjavil svätý Jozef. Obe udalosti, uznané Cirkvou, mali taký vplyv na mladého kráľa Ľudovíta XIV., že sa rozhodol zasvätiť svätému Jozefovi celé Francúzsko.

Azda najznámejšou sväticou, ktorá sa počas celého svojho rehoľného povolania opierala o svätého Jozefa, je svätá Terézia z Avily. Svätá Terézia bola veľmi horlivou ctiteľkou preslávneho ženícha Márie – svätého Jozefa. Môžeme povedať, že jej prináleží zásluha, že roznietila úctu k tomuto svätcovi po celom svete. Nežnú pobožnosť k svätému Jozefovi cítila už od svojho detstva a žiadnu prácu nezačala skôr, kým ju neodporúčala svojmu otcovi a pánovi (ako z lásky a úcty nazývala pestúna nášho Pána). Založila k jeho pocte mnoho kláštorov. K tomu sa viaže aj nasledujúca príhoda.

Keď už bola Terézia prehlásená za svätú, niektoré z týchto kláštorov zmenili názov svätého Jozefa na názov svätej Terézie. To ale nedalo Terézii pokoj ani v nebi, preto sa zjavila sestre Eliške v Avile a nariadila jej, aby kláštory ihneď prijali názov svätého Jozefa. Aj z nebies dala takto uzrozumenie, že chce, aby pocte milovaného svätca Jozefa bola na zemi daná prednosť pred jej poctou.

Svätá Terézia počas pozemskej púte vravela, že si nemôže spomenúť, že by nedostala od svätého Jozefa milosť, o ktorú kedy prosila: „Tie veľké milosti, ktoré mi Boh prepožičal skrze tohto požehnaného svätca, a mnohé nebezpečenstvá tela i duše, z ktorých som bola oslobodená, si skutočne zaslúžia obdiv.

Zdá sa, že Boh udelil ostatným svätcom milosť, aby tým, ktorí ich vzývajú o príhovor, prispievali svojou pomocou v zvláštnej biede, ale o tomto oslavy hodnom svätcovi – o svätom Jozefovi – viem, že nám pomáha v každom súžení.

Pán nám tým chcel dať na uzrozumenie, že ako on bol Jozefovi poslušný na zemi, tak v nebi spraví všetko, o čo ho jeho pestún prosí. Každého by som prehovárala, aby prechovával veľkú zbožnosť k tomu slávyhodnému svätcovi, pretože som mnohokrát zakúsila, že nám môže vyprosiť od Boha nespočetné milosti. Ešte som nepoznala nikoho, kto by si ho zvláštne ctil, aby na ňom nebolo vidieť, ako veľmi prospieva v cnostiach,“ dokončuje svoju úvahu.

V tomto duchu oddanosti viedla aj svoje karmelitánky, ktoré sa pričinili o prvotný rozkvet úcty k pestúnovi nášho Pána Ježiša Krista, a to nielen na francúzskej pôde, kde svätá Terézia založila v roku 1605 prvé kláštory. Lásku ľudu k svätému Jozefovi pomohli utužiť aj bolestné udalosti na parížskom kráľovskom dvore.

Francúzsky kráľ Ľudovít XIII. a jeho veľmi zbožná manželka Anna Habsburská prosili 22 rokov o následníka trónu, ale po troch spontánnych potratoch bola kráľovná považovaná za neplodnú. Všetky úpenlivé modlitby, púte a sľuby kráľovského páru, najmä k Panne Márii, ostali zjavne nevypočuté.

Začiatkom novembra 1637 sa v kláštore augustiniánov Panny Márie Víťaznej v Paríži zjavila bratovi Fiacrovi Panna Mária a povedala mu: „To dieťa v mojom náručí nie je môj Syn, ale následník trónu, ktorého chce Boh darovať Francúzsku. Chcem odkázať kráľovnej, aby sa ku mne pomodlila tri novény, a bude mať syna.“

Prvú novénu mala kráľovná vykonať k úcte Panny Márie, ktorú si v Provensálsku uctievali ako našu milú Pani milostí. Jej bol zasvätený aj kostol v Cotignacu, kde sa v roku 1519 na úpätí vrchu Verdaille zjavila Panna Mária istému drevorubačovi. Priala si, aby tam bol postavený kostol a niesol toto pomenovanie.

Kráľovná Anna uverila vízii augustiniána brata Fiacra a aj zázračnému prísľubu narodenia následníka trónu. A sotva skončila tretiu novénu, ako 36-ročná počala. Aj kráľ preukázal veľkú dôveru k Panne Márii. Nečakal do pôrodu a hoci nevedel, či to naozaj bude chlapec, ako výraz vďačnosti už vopred zasvätil Panne Márii ako mimoriadnej ochrankyni Francúzska „seba samého, svoje kráľovstvo, korunu a ľud“. Toto slávnostné verejné zasvätenie podpísal Ľudovít XIII. 10. februára 1638 a na prvé výročie tejto udalosti vyhlásil slávnosť Nanebovzatia Panny Márie za štátny sviatok.

Kráľovná Anna skutočne porodila syna – presne do dňa, a to deväť mesiacov po ukončení tretej novény. Spolu s menom Ľudovít dostal chlapec aj meno Dieudonné – Bohom darovaný.

O 21 rokov neskôr (vo februári 1660) navštívil následník trónu Ľudovít XIV. v sprievode svojej matky svätyňu v Cotignac, aby sa osobne poďakoval Panne Márii za svoje zázračné narodenie. Ale príčinou tejto ďakovnej púte bolo aj uzavretie mieru so Španielmi, čo sa na príhovor Panny Márie podarilo dosiahnuť až po mnohých rokoch vojny. Ako záruka na udržanie mieru medzi oboma národmi bol dohodnutý sobáš mladého kráľa so španielskou princeznou Máriou Teréziou. Keď princezná navždy opúšťala svoju vlasť, aby sa o dva dni nato vydala za Ľudovíta XIV., písal sa 7. jún 1660.

Francúzsko už bolo teda celkom zasvätené Panne Márii, preto teraz mohol diskrétne vojsť do plánov francúzskych dejín aj jej ženích svätý Jozef. Stalo sa to na území tej istej obce Cotignac v hornatom kraji Provensálska, iba tri kilometre od svätyne našej milej Panej milostí.

V ten istý deň, 7. júna 1660, sa v poludňajšej horúčave 22-ročný pastier Gaspard Ricard d’Etienne aj so svojím stádom utiahol do tieňa stromov na východnom úbočí kopca Bessillon. Sužoval ho smäd, a tak si vyčerpaný ľahol na zem, keď sa zrazu pred ním zjavil láskavý muž majestátnej postavy. Ukázal na kamenný vŕšok a povedal: „Som Jozef, odvaľ tento balvan a budeš sa môcť napiť.“

Pastier sa ale zdráhal, vidiac, že kameň je príliš ťažký. Až keď tajuplný cudzinec zopakoval výzvu, pristúpil Gaspard ku kameňu. Napodiv sa mu ho hneď podarilo odvaliť. Vtom začala zo zeme vyvierať voda. Gaspard začal dychtivo piť, a keď sa vzpriamil, aby sa neznámemu človeku poďakoval, zistil, že muž už medzitým zmizol.

Tipy na knihy:

Pastier rýchlo utekal do dediny, aby obyvateľom porozprával o zázraku. Najprv mu nikto nechcel uveriť, ale napokon sa ľudia vydali spolu s ním na miesto, o ktorom všetci vedeli, že tam nikdy žiaden prameň nebol. Keď tam dorazili, ohromení pozerali na vyvierajúcu vodu a zbadali aj kameň, ktorým by nepohlo ani osem mužov.

Až teraz si Gaspard uvedomil, akú silu v prítomnosti toho muža dostal, a zvolal: „Bol tu svätý Jozef, áno, určite to bol on, čo mi dal takú silu.“ Hlboko dojatý pastier sa vrhol na kolená a všetci prítomní s ním, aby sa svätému Jozefovi poďakovali.

Následne sa vďaka tejto vode udialo mnoho zázrakov, čo priťahovalo stále viac ľudí k úpätiu vrchu Bessillon. V novinách sa písalo: „Tamojšia voda má mnoho blahodarných vlastností a je mimoriadne účinná, takže ľudia slabí a trpiaci na rozličné choroby sa z rôznych častí Provensálska a okolitých krajín vydávajú k studni. Väčšina z nich sa uzdraví alebo sa mnohí – hoci so svojou chorobou – vracajú domov posilnení.“

Takto sa v tejto oblasti rozrástla dovtedy nepoznaná úcta k svätému Jozefovi. K prameňu sa vydávalo mnoho pútnikov v procesiách, prichádzali dokonca celé mestá, aby tu po vojne alebo po nákazách poďakovali za vypočuté prosby. Hoci svätý Jozef nevyslovil žiadne prianie, ktoré by sa týkalo stavby kaplnky, radní páni Cotignacu po získanom súhlase miestneho biskupa čoskoro rozhodli, že z peňažných darov pútnikov bude na skale, kde vyviera prameň, postavená kaplnka k úcte svätého Jozefa. A bola posvätená už v septembri toho istého roku.

Na kráľovskom dvore Ľudovíta XIV. vyvolalo zjavenie svätého Jozefa v Cotignac veľký rozruch. Prečo by aj nie! Veď vznešená návšteva svätého Jozefa sa udiala presne v ten deň, keď si on bol po svoju nevestu, budúcu kráľovnú, na španielskych hraniciach. On, ktorý mal za úlohu viesť celý národ, sa našiel v mladom pastierovi. Pýtal sa: „Nebol tento dar živého prameňa v poludňajšej horúčave znamením pomáhajúcej milosti, ktorú chcel svätý Jozef ponúknuť celému Francúzsku?“

22-ročný kráľ Ľudovít vyhlásil 12. marca 1661, že sviatok svätého Jozefa bude dňom pracovného pokoja v celom kráľovstve. Počas tohto sviatku zakázal robiť akékoľvek obchody. V tejto záležitosti ho veľmi podporovala jeho španielska nevesta a aj jeho matka Anna.

Kráľ sa tak veľmi ponáhľal uviesť svoje rozhodnutie do praxe už v deň blížiaceho sa sviatku, že ani nečakal na návrat parížskeho arcibiskupa, ktorý bol v tom čase práve v Ríme.

19. marca 1661, hneď ráno na sviatok svätého Jozefa, zasvätil Ľudovít XIV. Francúzsko svätému Jozefovi. Neurobil to síce verejne ako jeho otec pred dvadsiatimi tromi rokmi pri zasvätení sa Panne Márii, ale v súkromí počas svätej omše v zámockej kaplnke Louvru; v tichu a skrytosti, presne tak, ako to má svätý Jozef rád.

Keď bola kráľova matka v ten istý deň popoludní na pobožnosti v karmelitánskom kláštore, tamojší kazateľ povedal: „Svätý Jozef si zaslúžil tú najväčšiu úctu, pretože sa ho sláva nikdy nijako nedotkla. Cirkev nevlastní nič úctyhodnejšie, pretože nemá ani nič skrytejšie, ako je on. Ďakujem kráľovi, že si ráčil jeho svätú spomienku uctiť novou slávnosťou.“

Masima