Videnie Anny Kataríny Emmerichovej o nebeskej odmene pre tých, ktorí sa postia a odriekajú si pozemské dobrá

„Keď som prišla do nebeského Jeruzalema, oproti mne sa vznášalo zo všetkých strán a zo všetkých častí trblietajúcich sa palácov veľmi veľa duší blažených detí všetkých druhov, aby ma privítali. Na začiatku boli v celkovej duchovnej podobe, ale neskôr som ich všetkých videla celkom tak oblečených, ako boli oblečení za svojho pozemského života, a spoznala som medzi nimi veľa mojich už skôr zomrelých kamarátov z detstva. Zo všetkých som spoznala predovšetkým Käsperka, brata Diericka, jedného šibalského, ale ináč nie zlého chlapca, ktorý zomrel vo veku 11 rokov po dlhej a ťažkej chorobe. Tento chlapec prišiel ku mne, viedol ma a všetko mi vysvetlil. Čudovala som sa, že neposlušný Käsperken môže vyzerať tak pekne a nežne. Keď som mu vysvetľovala svoje prekvapenie z toho, že som tu, povedal:

Áno, tu neprichádzaš nohami, tu prichádzaš na základe mravov. Táto reč ma veľmi potešila. Keď som ho na začiatku nemohla spoznať, povedal mi: Vari nevieš, ako som ti nabrúsil nôž? Prekonal som sa vtedy a to mi bolo na úžitok. Tvoja mama ti niečo dala pokrájať a tvoj nôž bol taký tupý, že sa s ním nedalo nič robiť, ty si plakala a bála si sa mamy, aby ťa nevyhrešila. Prizeral som sa a pomyslel som si: ,Chcem vidieť, ako ju mama vyhreší.‘ Potom som sa prekonal a pomyslel som si: ,Chcem tejto chuderke naostriť nôž.‘ Urobil som to a pomohol som ti a to mojej duši osožilo. A spomínaš si? Keď sa deti nepekne hrali, povedala si, že je to zlá hra, že by sa ju nemali hrať a šla si preč. Posadila si sa do priekopy a plakala si. Prišiel som k tebe a pýtal som sa ťa, prečo si sa s nimi nechcela hrať. Nato si mi odpovedala, že ťa niekto za ruku odtiahol preč. Pouvažoval som nad tým a prinútil som sa nehrať sa ďalej s nimi. Veľmi dobre mi to padlo. Spomínaš si ešte na to, ako sme mnohí ako deti šli zbierať popadané jablká? Ty si povedala, že to nemáme robiť. Povedal som: ,Keď to neurobíme my, urobia to ostatní.‘ A ty si povedala: ,Nemusíme dať nikomu príležitosť, aby sa na nás hneval.‘ Nevzala si žiadne jablko. To som si zapamätal a bolo mi to na osoh. Raz som chcel po tebe hodiť kosť a videl som, ako ťa jeden z mojich hodov vyhnal preč. To sa ma tiež dotklo.

A takto podobne mi Käsperken znova všetko pripomínal. Teraz som videla, že za každý druh odriekania a dobra budeme nasýtení iným druhom pokrmu, ktorý si budeme vychutnávať tým spôsobom, že tomu budeme rozumieť a budeme to chápať. Je to nevysloviteľné. Nesedeli sme pri stole, vznášali sme sa od jedného konca k druhému a každý dostal za každé zrieknutie sa jednu odmenu, jeden pôžitok. Na začiatku zaznel hlas:

Iba ten môže pochopiť toto jedlo, kto ho vychutnáva.

Jedlá ale boli väčšinou nádherné kvety, plody, mihotajúce sa kamene, tvary a bylinky a boli iné, duchovnejšej podstaty, ako sú tu na zemi. Boli nádherne poukladané na lesknúcich sa a priehľadných táckach a vychádzala z nich úžasná sila k tým, ktorí skrze určité pozemské odriekanie mali vzťah k tomu alebo onomu pokrmu. Na celom stole boli aj fľaštičky, z ktorých som kedysi prijímala medicínu, boli z krištáľu a hruškovitého tvaru, z nich sme teda pili. Jedno z prvých jedál pozostávalo z myrhy, ktorá bola úžasne pripravená. Z jednej zlatej misky vyrástol dohora kalich, ktorého veko malo guľovité zakončenie, na ktorom sa nachádzal malý ušľachtilý kríž. Okolo okraja misy boli fialovomodré žiariace písmená. Ale čo tam bolo napísané, som nevedela pochopiť, pochopila som to až neskôr. Z misy rástli pyramídovo tvarované žlté a zelené kytice myrhy až do vrchu kalicha. Boli to skrútené lístočky s kvetmi ako klinčeky nevídanej krásy; vyššie bol červený púčik, okolo ktorého bola najkrajšia fialovomodrá farba. Horkosť tejto myrhy bola vynikajúco korenistá, posilňujúca sladkosť v duchu. Prijala som z tohto pokrmu, pretože som už predtým znášala v tichosti toľko horkosti srdca. Za každé ponechané jablko som dostala pôžitok zo žiariacich jabĺk; mnohé boli na jednej vetve spoločne. Pokrm som dostala aj preto, že som sa veľa delila s chudobnými o chlieb.

Pokrm bol celkom v sušenej podobe tohto chleba, ale ako krištáľ pestrých farieb a na krištáľovom tanieri. Za odmietnutie nevhodných hier som dostala biele šaty. Všetko mi vysvetlil Käsperken. Tak sme sa posúvali ďalej okolo stola. Tiež som videla na stole kamienok na tanieri určený iba pre mňa. Ten som dostala kedysi v kláštore. Tiež som tam počula, že by som mala pred svojou smrťou dostať biele šaty a biely kameň s napísaným menom, ktoré som dokázala iba ja sama prečítať. Na konci stola bola odmeňovaná láska k blížnemu. Boli tam biele šaty, biele plody, husté biele ruže a rôzne nádherné pokrmy i tvary. Nedokážem to ani opísať. Käsperken mi ale povedal: Teraz uvidíš, aké tu máme jasličky. Často si sa hrávala s jasličkami. A potom sme prechádzali kostolmi; najprv sme šli do kostola Matky Božej, v ktorom znel neustály spev. Bol tam aj oltár, na ktorom sa ukazovali výjavy zo života Panny Márie, a všade okolo boli vysoké a vyššie zbory ctiteľov. Cez tento kostol sa muselo ísť k jasličkám do iného kostola. Aj v tomto kostole bol oltár a na ňom bolo zobrazené narodenie Pána a striedavo všetky obrázky jeho života až po ustanovenie Sviatosti oltárnej, presne tak, ako som to doteraz vždy videla.“

Tu prerušila rozprávanie a pripomenula pútnikovi, aby pracoval s väčšou horlivosťou na svojom spasení – všetko urobiť dnes a neodkladať to na zajtra! Život je taký krátky a skladanie účtov také prísne. Potom pokračovala:

„Dostala som sa na vyššie miesto. Vystúpila som okolo kostola nahor do záhrady s krásnym ovocím a bolo tam množstvo bohato zdobených stolov a stojanov s darmi. Zo všetkých strán som videla približovať sa vznášajúce sa duše, ktoré na zemi svojimi štúdiami a prácami mnoho pôsobili a iným pomáhali. V záhrade sa rozdelili a o chvíľu okolo stola stál jeden a neskôr aj viacerí, aby tam prijímali, čo som im odovzdávala. Uprostred záhrady stál pologuľatý schodiskový podstavec s najkrajšími pôžitkami. Vpredu a po obidvoch stranách vychádzali z neho ruky, ktoré držali knihy. Zdalo sa, že táto záhrada, z ktorej viedla cesta von, má jednu peknú bránu. Cez túto bránu som videla dovnútra vchádzať sprievod a všetky tu prítomné duše sa hrnuli k bráne a utvorili dva rady, aby privítali prichádzajúcich.

Bolo tu mnoho duší, ktoré prinášali blahoslaveného Stolberga. Šli v riadnom sprievode, mali vlajky a kvetinové vence pri sebe. Štyria niesli na svojich pleciach, ale bez námahy, čestné lôžko, na ktorom sa v polosede nachádzal Stolberg. Ostatní ho nasledovali. Vítajúci mali kvety a vence. Nad hlavou mal korunu z bielych ruží a blikajúcich kamienkov a hviezd. Táto koruna nebola teda na jeho hlave, ale vznášala sa vždy nad ním. Zo začiatku sa mi javili všetky tieto duše rovnako, a to tak ako prv v nižšom, detskom nebi, ale potom sa mi každá zjavila vo svojom civilnom šate podľa svojho povolania a videla som, že tam boli samí takí, ktorí svojou prácou a učením viedli iných k spáse. Videla som Stolberga vznášať sa zo svojho stolca a potom tento stolec zmizol a videla som ho predstúpiť pred dary, ktoré mu boli darované.

Videla som, ako sa objavil jeden anjel za polkruhovitým stupňovitým podstavcom. Na troch stranách tohto podstavca plného lahodného ovocia, nádob a kvetov vyčnievala ruka, ktorá držala oproti stojacim okolo otvorenú knihu. Anjel dostal od okolitých duchov knihy, v ktorých mnoho preškrtával a zaznamenával a staval ich po jeho stranách do dvoch stojacich regálov. Prijali od neho naspäť veľké a malé písomnosti, ktoré podávali ďalej z ruky do ruky. Videla som na jednej strane cez Stolberga prechádzať veľmi veľa malých písomností. Zdalo sa mi, ako keby to bolo pokračujúce nebeské pôsobenie týchto duší na ich pozemskú prácu.

Videla som zrazu, ako k požehnanému Stolbergovi vychádza zo stupňovitého stola veľký priehľadný tanier, v strede ktorého sa zjavil pekný zlatý kalich a okolo ktorého boli poukladané malé chleby, drahokamy a krištáľové fľaštičky. Kalich nebol pevne pripojený k tanieru, ako to bolo pri tanieri s myrhou, všetci z neho pili, aj z fľaštičiek, a všetko si vychutnávali. Rozdeľoval všetko z ruky do ruky. Pri zjavení jednotlivých duší som často videla, že si potriasali ruky. Po tomto všetkom boli všetci vytrhnutí vyššie na vďakyvzdanie. Po tejto vízii prehovoril môj sprievodca, že pôjdem do Ríma k pápežovi a že ho mám v modlitbe povzbudzovať. On mi povie všetko, čo mám pritom vykonať.“

Tento úryvok pochádza z knihy Tajomstvá posledných časov, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.