Poznáme skutočnú lásku?

V dnešnej dobe sú v kurze ankety najrozličnejšieho druhu. Pokúsim sa byť tiež „in“ a položím vám jednu anketovú otázku: Ste za zrušenie povinného kňazského celibátu v Katolíckej cirkvi? Aby som išiel príkladom, tiež na ňu odpoviem. Nuž, keby som bol pápežom a dostal by som list od nejakého seminaristu pred vysviackou, v ktorom by ma žiadal o individuálny dišpenz od kňazského celibátu s odôvodnením, že kňazská služba sama osebe je preňho slabá káva, pretože chce viac využiť svoj potenciál… Jedným slovom, že má na viac, a preto si trúfa okrem kňazských povinností vziať na plecia ešte aj zodpovednosť za rodinu, riešiť rodinné financie či výchovné problémy… A to paralelne s krízami svojho kňazského povolania, ktoré neobídu žiadneho kňaza… A že chce navyše ešte aj hasiť partnerské krízy, ktorým sa nevyhne žiadne manželstvo… To všetko popri morálnych dilemách vyplývajúcim z požiadaviek zodpovedného rodičovstva… A ak chce čeliť mnohým ďalším väčším či menším výzvam manželského a rodinného života naraz, bez všetkého by som mu vyhovel.

Nuž iste, manželstvo a rodičovstvo nie sú, respektíve nemusia nutne byť iba a len cestou slzavým údolím, ale trochu realizmu nemôže nikdy uškodiť. Na druhej strane, emocionálne a sexuálne potreby sú prirodzenou súčasťou človeka, ktorá je hlboko vpísaná do každej bunky našej bytosti, a tak otázku celibátu nemožno len tak odbiť žartovným bonmotom. V tejto súvislosti mi dodnes rezonujú v mysli slová istého neveriaceho psychológa, ktoré som raz zaregistroval v médiách. Dostal otázku, či je podľa neho možné, aby človek bez naplnenia sexuálnych potrieb prežíval plnohodnotný, telesne i mentálne zdravý život. Jeho odpoveď bola, že mentálne i fyzické zdravie si možno udržať aj bez sexu, ale nie bez intimity. Vysvetlil, že aj keď sa intimita a sex bežne považujú za synonymá označujúce tú istú vec, v skutočnosti ide o dve nie celkom totožné, ale úzko súvisiace skutočnosti. Áno, intimita je neodmysliteľnou zložkou zdravej sexuality, ktorá spočíva v emocionálnej blízkosti, v hrejivom ľudskom teple. Zdravú sexualitu nemožno prežívať bez intimity, ale intimita nie je nutne viazaná na sexualitu. Keď túto jeho odpoveď aplikujeme na otázku celibátu, vyplynie z toho, že kľúčovým psychologickým faktorom je pri ňom emočná zrelosť kandidátov kňazstva a ich schopnosť ďalej rozvíjať bohatý citový život. Celkovo možno povedať, že emocionálna zrelosť je podstatným prvkom vydareného ľudského života – bez ohľadu na životný stav človeka a ostatné okolnosti jeho života. Dovolím si dokonca tvrdiť, že je dokonca podstatnejšia ako stupeň rozvoja rozumových schopností.

Tipy na knihy:

Vzťah rozumu a citu je večnou ľudskou témou, ktorá sa ustavične vracia, nadobúdajúc rôzne podoby. V súčasnosti možno na tomto poli pozorovať súbežný výskyt dvoch extrémov. Na jednej strane sme doslova posadnutí racionalizáciou a plánovaním, a to až do tej miery, že mnohí sa dožadujú práva naplánovať si aj vlastnú smrť, čo je už v niektorých krajinách v podstate bežná prax. Na druhej strane dochádza k takej miere absolutizovania pocitov, že človek už len čaká, kedy sa zrušia súdne procesy a rozsudky sa budú vynášať na základe toho, či sa obžalovaní cítia byť vinní alebo nie – a my budeme samozrejme rešpektovať ich pocity. Tento rozkol medzi rozumom a citom, ktorý sa vinie celými dejinami našej euroatlantickej civilizácie, je dedičstvom antického pohľadu na človeka ako na „skladačku“ pozostávajúcu z dvoch navzájom spojených, ale v podstate samostatných a oddeliteľných častí – duše a tela. Antický mýtus o dvoch koňoch ťahajúcich jeden voz definitívne pochovali moderné vedy o človeku, najmä veda o mozgu, ale jeho dôsledky naďalej pretrvávajú.

Vtipné je, že ten istý pohľad na človeka, ku ktorému prácne dospela moderná veda pomocou špičkových technológií, mala aj neveľká komunita nomádov žijúca pred niekoľkými tisícročiami v regióne Blízkeho východu. Je zaznamenaný v knihe zvanej Biblia. Biblickému mysleniu je úplne cudzia myšlienka striktného rozlišovania medzi dušou a telom, rozumom a srdcom. Je to pekne viditeľné na skutočnosti, že zatiaľ čo v našom kultúrnom okruhu je srdce synonymom citu, biblický pojem srdca je omnoho komplexnejší a hlbší. Ak by sme hľadali nejaké iné slovo vyjadrujúce biblickú realitu srdca, asi najlepšie by nám poslúžil výraz „útroby“, t.j. najhlbšie vnútro človeka. Biblia nám predstavuje srdce ako jadro ľudskej osobnosti, spoločný prameň, alebo, ak chcete, koreň všetkých základných ľudských mohutností – rozumu, vôle aj citov.

Túto vzletnú myšlienku, ktorá znie pomerne tajomne a abstraktne, môžeme poľahky „stiahnuť na zem“ pomocou nasledovnej úvahy týkajúcej sa nahraditeľnosti jedného človeka iným v troch situáciách: v situácii čisto sexuálneho záujmu o druhého človeka, v situácii zaľúbenosti a v situácii vzťahu lásky. Pri čisto sexuálnom záujme ide výlučne o telo druhého človeka, a tak, pokiaľ je nejaké iné telo rovnako príťažlivé, „poslúži“ práve tak dobre ako ktorékoľvek iné. V prípade zaľúbenosti je človek zamilovaný nielen do tela, ale aj do osobnostných vlastností druhej osoby. Ak by mu teda vzali zbožňovaného človeka a namiesto neho by mu dali inú osobu s navlas rovnakým telom aj osobnostnými črtami, poľahky by sa s tým uspokojil. No a napokon, ak by sme sa v prípade vzťahu skutočnej lásky pokúšali nahradiť človeku jeho milovanú osobu inou osobou, ktorá by mala celkom rovnaké telo aj osobnosť, no dotyčný by vedel, že to nie je ona, nepochodili by sme. Pýtate sa prečo? Lebo skutočná láska nemiluje druhého primárne pre jeho telo ani pre jeho osobnostné črty, ale pre jeho nezameniteľnú jedinečnosť, miluje ho/ju v najhlbšom jadre jeho/jej osobnosti. Vyjadrené biblickým jazykom: hlbina hlbine sa ozýva – srdce sa prihovára srdcu. Keď teda manželka príde za manželom a spýta sa ho: Aké ženy sa ti páčia? Krásne, inteligentné alebo charakterné? Správna odpoveď znie: Páčiš sa mi ty, drahá.

Teo