Svätá Alžbeta od Najsvätejšej Trojice o boji s pýchou

Karmelitánska mystička svätá Alžbeta od Najsvätejšej Trojice nám zanechala spisy, ktoré prenikajú do hĺbky Božej lásky ku každému z nás. V listoch svojim milovaným duchovným deťom povzbudzuje nielen ich, ale aj nás na ceste k zjednoteniu s Bohom a k prekonaniu smrteľného hriechu pýchy.

Jednou z najväčších ťažkostí, s ktorými sa všetci stretávame na ceste k svätosti, je to, že sme zotročení pýchou, ktorej dávame v našich životoch priestor. Sú to naše egá, ktoré nás chcú udržiavať v zotročení, aby sme nemohli byť zjednotení s Bohom. A nepriateľ používa túto pýchu na každom kroku, aby nás „chránil“ pred našou slobodou. Stávame sa tak vlastne tyranmi samých seba. Ale je tu ktosi, kto má záujem na našom vyslobodení sa z tohto puta – Pán Ježiš.

Každá diagnóza má iný priebeh a iný počet dní trvá vyliečenie sa z nej. Aj táto „choroba“ patrí medzi dlhodobé. Nemôžeme očakávať, že sa jej zbavíme „vypitím jedného pohára horúceho čaju“. Dosvedčujú to aj Alžbetine slová: „… pokorný človek nachádza najväčšiu radosť svojho života vo vedomí vlastnej nemohúcnosti pred Bohom. (…) pýcha vôbec nie je čosi, čo sa dá zničiť jediným poriadnym úderom meča! Bez pochýb, niektoré hrdinské akty pokory, aké vidíme v živote svätých, ak jej nezasadia smrteľný úder, tak ju prinajmenšom značne oslabia. Aj bez toho je však potrebné zomierať pýche každý deň! Svätý Pavol volá: Každý deň zomieram! (1Kor 15,31)“

Boj s pýchou v našom každodennom živote sa zvyčajne nenachádza v jednom veľkom víťazstve „na fronte“. Taktiež ho neukončí jedno, i keď dôkladne a skrúšene povedané krédo. Sviatosti nám poskytujú veľké milosti, aby sme sa mohli zapojiť do každodenného boja proti sebe. Aby sme však mohli víťaziť nad pýchou, musíme sa učiť pokore. Musíme uprednostniť iných pred svojimi vlastnými potrebami a prijať poníženia, ktoré nám Pán kladie do cesty, aby nám skrze ne pomohol rásť. Boj s pýchou je skutočne dlhá záležitosť, ktorá si vyžaduje dôveru v Pána.

Nepriateľ chce, aby sme sa znechutili či nechali odradiť, ak zlyháme. Ale Pán Ježiš chce, aby sme sa nebáli k nemu prísť so svojimi slabosťami. Iba tak sa totiž môže stať našou silou. Ak teda chceme byť oslobodení, musíme zomrieť starému spôsobu života, zviazaného pýchou. Svätá Alžbeta nám zanechala toto povzbudenie: „Učenie o zomieraní sebe samému sa stáva zákonom pre každú kresťanskú dušu od chvíle, keď Kristus povedal: Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a zaprie sám seba. Učenie, ktoré sa zdá byť také prísne, je ľúbeznou sladkosťou, ak hľadíme na cieľ tejto smrti, ktorá na miesto nášho života hriechu a bied kladie Boží život.“

Táto smrť seba samého nás vedie k uvedomeniu si, kým sme povolaní sa stať. Alžbeta poukazuje na to, že svätá duša si je vedomá veľkosti, ku ktorej je povolaná, čo však nie je falošná pýcha, ale skôr pravda, zjavená prostredníctvom cnosti pokory. „Zdá sa mi, že duša, vedomá si svojej veľkosti, vchádza do onej svätej slobody Božích detí, o ktorých hovorí apoštol (Rim 8,21). To znamená, že prekonáva všetky veci i samu seba. Myslím, že duša, ktorá je najviac slobodná, najviac zabúda na seba. (…) Hľa, to je dobrý spôsob, aby sme zomreli pýche: zmocníme sa jej hladom! Vidíš, pýcha je sebaláska, nuž je potrebné, aby Božia láska bola taká silná, že uhasí každú inú lásku.“

Cesta sebazaprenia je teda cestou lásky a skutočnej veľkosti. Popieranie samých seba nás vedie k slobode a šťastiu práve preto, že nás učí milovať Boha nadovšetko a druhých tak, ako ich miluje on. Takto prekrútime diabolskú lož, že máme byť stredobodom všetkého. Pýchu dobývame láskou.

Tipy na knihy:

Čo však robiť, keď zistíme, že upadáme do hriechu pýchy? Rozhodne by sme vtedy nemali upadať do skľúčenosti. Naša slabosť sa totiž dá očakávať. Pán pozná našu slabosť a znovu nás volá, aby sme sa k nemu obrátili s dôverou: „… netreba sa znechucovať, lebo aj to je iba podráždená pýcha. Ako Magdaléna musíš položiť svoju biedu k nohám Učiteľa a prosiť ho, aby ťa oslobodil. On tak rád hľadí na dušu, ktorá uznáva svoju bezmocnosť. Vtedy, ako vravela jedna svätica, hlbina Božej nesmiernosti stojí tvárou v tvár priepasti ničoty stvorenia a Boh túto ničotu objíma.“

Boh túži vstúpiť do našich slabostí, na miesta, kde nedokážeme rásť v pokore, aby nás oslobodil od pýchy. Lebo ťažký hriech pýchy nedokážeme prekonať sami. S každým naším pádom nás musí pozdvihnúť. Obraciame sa k nemu s vedomím, že jeho láska a milosrdenstvo vynahradia všetko, čo nám chýba, a že si veľmi praje oslobodiť nás.

Tento ochotný boj s našou pýchou nám umožňuje mať účasť na Kristovom umučení. Skrze náš boj a utrpenie sa môžeme zjednotiť s ukrižovaným Ježišom. Takže skutočné šťastie a slobodu nájdeme v spojení s Kristom na kríži. Alžbeta nám radostne hovorí: „Za šťastných na tomto svete považujem tých, ktorí majú pre seba dostatočnú dávku pohŕdania a sebazabudnutia, aby si vybrali kríž ako svoj podiel. Aký ľúbezný pokoj prináša radosť vložená do utrpenia!“

Boj s pýchou je veľmi ťažký a my sme slabí a občas aj zlyháme. Je bolestivé zomrieť sebe. Potrebujeme k tomu ochotu trpieť, keď Ježiš orezáva všetko, čo je v nás mŕtve. Svätá Alžbeta od Najsvätejšej Trojice však sľubuje, že toto je cesta k slobode a radosti. Ak vezmeme svoje slabosti ku Kristovi a pozdvihneme svoje oči k nebu, on vynahradí všetko, čo nám chýba. Naplní nás svojou božskou láskou a povedie nás k hlbšiemu zjednoteniu s ním, keď budeme pokračovať v boji proti našej pýche. Pamätajme, že cesta k svätosti je cestou k Božej láske.

Masima