Blahoslavená smrť Joachima a Anny

V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým ti neprídu dni nešťastia a kým ťa nezastihnú roky, o ktorých povieš: „Neľúbia sa mi!“ (Stane sa tak), až sa pretrhne strieborný povrazec a rozbije sa zlatá čaša, i rozbije sa džbán pri prameni a doláme sa koleso na studni. Kaz 12, 1. 5 – 6

Svätí rodičia blahoslavenej Panny Joachim a Anna žili naďalej v tichom Nazarete, ale ich myšlienky zalietali neustále k ich milovanej dcére a skrze horlivú modlitbu a vrúcnu lásku k Bohu s ňou boli neustále duchovne spojení. Do Jeruzalema chodievali len na veľké sviatky, pokiaľ im sily dovoľovali vydať sa na tak ďalekú cestu, a pri týchto príležitostiach smeli navštíviť aj Máriu. Aká bola ich radosť, keď ju po dlhom čase mohli znova uvidieť! Akým nadšením sa roznecovali ich duše, keď počuli z jej úst plynúť slová plné múdrosti a vrúcnej lásky k Bohu! V týchto chvíľach sa v ich srdciach obnovovala všetka radosť, ktorú pocítili pri jej narodení, ale zároveň aj všetka bolesť z rozlúčenia. No ako im roky pribúdali a cesta do Jeruzalema bola pre nich stále ťažšia a ťažšia, v mysli sa im neustále vynárala otázka, ktorá ich návšteva bude posledná. Preto vznikalo v ich srdci prianie, aby mohli na sklonku svojho života žiť len Bohu; byť v  blízkosti chrámu a  častejšie viesť sväté rozhovory s Máriou. Legenda hovorí, že na starobu sa rozhodli zveriť svoj majetok správcovi a usídliť sa v dome, ktorý mali v Jeruzaleme neďaleko chrámu, aby boli blízko svojmu drahému pokladu, po ktorom túžilo ich srdce.

Tak prešlo deväť rokov. Dvanásťročná Mária, ktorá doteraz prežívala v chrámovej službe plnosť šťastia z Pánovej blízkosti, nadobudla vnútorné tušenie, že na ňu čaká veľký žiaľ. A naozaj, čoskoro sa dozvedela, že jej otec Joachim je chorý a  o  krátky čas nadíde hodina jeho smrti. V  srdci sa veľmi zarmútila, lebo hoci svoju vôľu vždy celkom podrobovala zvrchovanej Božej vôli, predsa v  tomto okamihu nedokázala potlačiť bolesť nad blížiacou sa smrťou milovaného otca. Obnovila svoju oddanosť do najsvätejšej Božej vôle a modlila sa, aby Pán pomohol svojmu vernému sluhovi v tejto ťažkej hodine. Potom sa ponáhľala k lôžku svojho umierajúceho otca.

Nastala posledná chvíľa Joachimovho života. Okolo zomierajúceho stáli s veľkou bolesťou príbuzní a priatelia. Na jeho tvári sa však odzrkadľoval nebeský pokoj a nadprirodzená blaženosť. Pokojne hľadel v  ústrety smrti, veď zomieral vo viere a v nádeji svojich predkov a túžil po nebeskej vlasti, ktorú Boh prisľúbil svojim služobníkom.

Vediac, že nastáva jeho koniec, posadil sa na posteli, aby podľa zvyku nábožných Izraelitov udelil svojej dcére posledné požehnanie. A podobne ako kedysi patriarcha Jakub bol pri požehnaní svojich synov na smrteľnom lôžku obdarený prorockým duchom, tak aj Joachim v  tom okamihu, keď rozopäl ruky nad Máriou, spoznal oveľa jasnejšie než kedykoľvek predtým vznešenú úlohu, ktorá na ňu čakala. Videl veľkosť požehnania, ktoré Boh skrze ňu vylial na ľudstvo a v duchu hľadel na kvet, ktorý vyrastal z tohto koreňa a  obnovoval zem. A  tak s tvárou ožiarenou nadzemským jasom, vo svätom zanietení zvolal: „Veľký je Boh a jeho milosrdenstvo trvá z pokolenia na pokolenie.“ Potom sa jeho duša uvoľnila zo všetkých pozemských pút a  odišla na miesto, kde spravodliví starozákonných čias čakali na jeho naplnenie. Zomrel s úsmevom, plný nádeje v Božie milosrdenstvo, a svätým patriarchom zhromaždeným v predpeklí priniesol radostnú zvesť, že dni Spasiteľovho príchodu na svet sa dovršujú a že sa už pripravuje ľudské telo, v ktorom sa dokoná veľké dielo nášho vykúpenia.

Sotva Mária odložila smútočné šaty po smrti svojho otca, bolo jej zjavené, že čoskoro nadíde hodina smrti aj jej matky Anny. A jej milujúce srdce zaplavil nový bolestný zármutok.

Ctihodnej Márii od Ježiša z  Agredy bolo zjavené, že „dievča kleslo pred Pánom na kolená a  prikryjúc si svoju tvár, prosilo o nebeskú útechu pre svoju matku. Pre seba však žiadalo silu a pevnosť, aby znieslo stratu tej, ktorú na tomto svete najviac milovalo.“

Mária veľmi preciťovala blížiacu sa smrť milovanej matky a pri pomyslení, že odteraz bude celkom osirelá, prenikala jej dušu veľká bolesť. Ale v temnosti zármutku a hrôzy jej predsa len žiarilo najjasnejšie slnko dôvery v Boha. Svoju vôľu úplne odovzdala do jeho vôle. Napokon vstala, osušila si slzy a odobrala sa domov, k svojej svätej matke.

Anne sa pri pohľade na milovanú dcéru zaskvela tvár nadpozemským svetlom a medzi oboma vyvolenými dušami sa rozpriadol sladký a obdivuhodný rozhovor. Z ich srdca vychádzali slová radosti, vzývania a  chvály Božej, lebo obe videli nablízku plnosť časov. Videli blížiť sa ten slávny deň, v ktorom sa malo zjaviť v Kristovi Božie milosrdenstvo. Z úst im plynuli slová lásky, ktorá ide až za hrob a trvá celú večnosť i slová útechy, ktorú Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.

Rozhovor pomaličky tíchol. Zrak zomierajúcej Anny sa začal kaliť, pozemský život vyhasínal a duša, odpútajúc sa od tela, bola prijatá do spoločnosti svätých a spravodlivých starozákonných duší.

Akí šťastní boli svätí rodičia Joachim a Anna, že im bolo dopriate v poslednej hodine života vidieť svoje milované a oddané dieťa a že mohli zomrieť v jeho náručí. Táto milosť bola o to vzácnejšia, že ich dieťa bolo zároveň matkou života, a tak zomierali v náručí tej, ktorá vo svojom lone bude nosiť prameň všetkého života a víťaza nad smrťou.

Túto a ďalšie modlitby nájdete v knihe Skrytý život svätej Anny, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.