Púšť Márie Magdalény: Ľútosť

Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Lk 7, 47

Budeme vychádzať z tradície, ktorá Máriu Magdalénu umiestnila do pustatiny Sainte-Baume v Provensalsku, lebo v tejto podobe je uctievaná ako patrónka mníšstva. Rozjímaj o úryvkoch evanjelia, ktoré o nej hovoria, a v srdci ju nasleduj do jej ústrania: stane sa ti zdrojom veľkej útechy. Pretože nie si lepší a nezaslúžiš si Pánovo milosrdenstvo viac ako ona, ba na rozdiel od nej ťa nemôže ospravedlniť nevedomosť, v akej sa dopustila svojich prehreškov. Čo však máte spoločné, je skutočnosť, že obaja ste boli stratené ovce, ktoré Spasiteľ hľadal a našiel, aby ich na vlastných pleciach odniesol do svojho ovčinca (porov. Lk 15, 4-7).

Čo robila v divočine Mária Magdaléna? Nepochybne činila tvrdé pokánie – ale najmä pestovala v sebe nanajvýš jasnú a nehynúcu spomienku na Ježišove oči, ktoré na ňu kedysi uprel. Predstavuješ si niekedy Kristov neobyčajný pohľad, ktorého blahodarná sila sa často spomína v evanjeliu? Tak sa aj na ňu „pozrel s láskou“.

Rovnako ako pre Magdalénu, i  pre teba táto veta platí aj opačne: „S láskou sa na ňu pozrel“ – teda najprv miloval (porov. 1 Jn 4, 10). Na púšti by si mal žiť pred zrakom Boha, ktorý ho z teba nikdy nespúšťa, a nezabúdať, že večne hľadí na ľudské stvorenia a každé pozná, aké je – na všetkých miestach (vidia) oči Pánove, čo pozerajú na dobrých i zlých (Prís 15, 3). V jeho účtovnej knihe sú zapísané aj všetky tvoje skutky.

Neobávaj sa však toho, že má pohľad studený a  hrozivý, veď Boh aj v spravodlivosti je vždy Otcom. Aj vtedy, keď si sa takmer vôbec oňho nestaral a pil si hriech ako vodu, zosielal na teba svoj milosrdný pohľad a prenikal ťa svojou milosťou, aby ťa priviedla k pokániu. Ba druhých nechá zomrieť v hriechu, aby dal pred nimi prednosť tebe: Miloval som však Jakuba, Ezaua som nenávidel (Mal 1, 2b-3a). Prečo je to tak? Odpoveď ponúka svätý Pavol, keď o ňom píše: Zmilúva sa, nad kým chce, a zatvrdzuje, koho chce. On sa nám ľuďom nezodpovedá: Kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu? (Rim 9, 18.20)

Magdaléna bez prestania rozjímala o nepochopiteľnom milosrdenstve, o  tajomnej nežnosti, ktorú prvýkrát zazrela v Ježišových očiach v dome farizeja Šimona. Kým si myslela, že svojím márnivým gestom niečo sama podniká, v skutočnosti ju pritiahla Kristova milosť. Videl ju z diaľky v jej zmätku, ako videl Natanaela pod figovníkom (porov. Jn 1, 48), a neviditeľne jej duši určoval, aké činy má vykonať, keď jej dával silu ich konať. Bola to jeho vôľa, ktorá zohla kolená hriešnice a zlomila jej srdce – a tak urobila i s tebou. Teraz Magdaléna mohla k nemu pozdvihnúť oči, ktoré prezrádzali dušu už očistenú, premenenú a zapálenú. Nikdy viac nemala zabudnúť na pohľad, ktorým sa na ňu Kristus díval hovoriac:

Tvoje hriechy sú odpustené. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji! (Lk 7, 48.50)

Nemal jej utkvieť o nič menej ako pohľad nebeskej blaženosti, ktorým na nej spočinul, keď sediac pri jeho nohách kontemplovala Slovo, ktoré sa v  ňom stalo telom (porov. Lk 10, 39); alebo pohľad velebnej vďačnosti, ktorým odmenil jej skutok pomazania v Betánii. Ježišove oči boli svetlom, ktoré jej jaskyňu napĺňalo jasom.

Bolestné vedomie o neduhoch jej predošlého života v nej vyvolávalo vždy nový úžas nad výsadami, ktorých sa cítila nehodná, a  predsa ich bez výhrad prijímala do oduševneného srdca – taká živá bola jej viera v Božie odpustenie.

Nemôžeš byť v púšti šťastný, ak nezdieľaš práve túto vieru. Ľudia nevedia odpúšťať: medzi nimi by si mohol vždy znovu stretnúť Šimonov, ktorý by ti vyčítali tvoje chyby, akoby svoju vlastnú čnosť skoro žiaden nepokladal za náhodnú. Človek, ktorý zhrešil, si pamätá – Boh, ktorého urazili, zabúda.

Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele). (Iz 1, 18)

On zahodil za chrbát všetky naše hriechy(porov. Iz 38, 17) a v jeho pamäti viac neožijú. Uverme v srdci Pánovmu vyznaniu:

Či mi je Efraim drahým synom? Či je rozkošným dieťaťom? Veď kedykoľ vek mu hrozím, znovu si musím naň spomenúť a trasie sa mi preň vnútro, musím sa nad ním zmilovať. (Jer 31, 20)

Bez tejto spoľahlivej, upokojujúcej istoty nás môžu trápiť falošné výčitky, nehovoriac o tom, že svojou nedôverou v jeho odpustenie urážame otcovského srdce Boha. Ak má pustovník plakať pri spomienke na svoje previnenia, nech plače slzy radosti vo vedomí, že Boh obnovuje ešte zázračnejšie než tvorí. Ak v duchovnom živote nie je nič konečné, potom v ňom nie je nič, čo by sa nedalo napraviť. Nie, potvrdzuje svätý Charles de Foucauld, moje minulé hriechy ma neľakali… Ľudia neodpúšťajú, lebo nedokážu vrátiť čistotu raz stratenú; Boh odpúšťa, lebo zotiera i samotné škvrny a plne obnovuje pôvodnú krásu.

Diabol ťa, pravdaže, môže skúsiť odradiť – ale prečo by jeho lži mali zavážiť viac ako Božie slovo?

Spomínaj na to, Jakub, Izrael, veď si mojím sluhom, stvoril som ťa, ty si mojím sluhom, Izrael, nezabudnem na teba. Zotriem ako oblak tvoje hriechy a ako mrak tvoje previnenia, vráť sa ku mne, áno, vykúpim ťa. (Iz 44, 21-22)

Na seba som prisahal, z mojich úst vyšla pravda, slovo, ktoré sa nevráti. (Iz 45, 23)

Rozhodol si sa napriek tomu priniesť pokánie? Potom vedz, že ohňom lásky dosiahneš viac, než keď budeš neľútostne cediť krv. Myslíš si, že Magdaléna získala odpustenie lacno, keď jediná vec, ktorú od nej láska žiadala, bolo vystúpiť na Kalváriu a stojac pod krížom hľadieť na srdcervúce muky svojho vznešeného milovaného? Nemohla povedať jediné slovo, urobiť jediné gesto, aby zmiernila jeho utrpenie alebo ho aspoň povzbudila. Takto hriešnica zadosťučinila za svoje hriechy tým najtrýznivejším spôsobom, ktorý bol zároveň i najviac podivuhodný.

A tam poznala, čo jej doteraz bolo skryté: hrôzu a zlobu urážky, ktorá bola spáchaná a obetovaná božskému majestátu. Z hľadiska prívetivého Krista z Betánie mal jej hriech ľudské rozmery. Ale na Kalvárii si náhle uvedomí nesmiernosť svojej viny, keď sa jej ukáže prísnosť Otcovej spravodlivosti, ktorá neušetrí ani svojho jediného Syna (porov. Rim 8, 32). Musí na vlastné oči vidieť, aká nekonečne drahá náprava sa žiada za nekonečne hrubú urážku: jej vlastnú. Ako neskôr svätý Pavol môže povedať: „Miluje ma a vydal seba samého Bohu za mňa“ (porov. Ef 5, 2). Skús sa vžiť do jej rozrušeného, zdrveného srdca milujúcej. Očami si vtláča do pamäti posledné pohľady na Ježiša: preniknuté smútkom, úzkosťou, strachom a zvláštnymi zábleskami čohosi, čo nemá ďaleko k zúfalstvu: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27, 46)

Magdaléna nebola ušetrená ničoho: rúhanie, výkriky nenávisti, posmešky, zvuk kladív, bolestné stony jej trhali srdce i nervy. A uprostred celého tohto výjavu pozoruje telo Spasiteľa, ktoré je jednou obrovskou ranou, ako sa na ňom každý sval chveje napätím a ako ho pokrývajú hrozné stopy po jeho pádoch. Tu poznáva cenu, ktorú Boh musí zaplatiť za jej pýchu, zmyselnosť, voľnú lásku a sebectvo, teraz, keď jej hriech je obnažený od životných okolností, ktoré mu dodávali čaro príťažlivosti. A na Ježišovo volanie, že je smädný, nemá Magdaléna, o nič viac ako Panna Mária, právo odpovedať a poslúžiť mu.

Tie búrlivé hodiny boli ako vriaci kotol pre ženu, ktorá tak milovala Krista! Aký krutý bol trest, aké strašné odčiňovanie, ktoré sa počas nich konalo za jej hriechy! Pre ňu sa vínny lis kríža dal pohybu, aby z  jej srdca vytlačil hriešne rozkoše do poslednej kvapky.

Jedinou útechou jej bolo, že sa na ňu Ježiš naposledy pozrel, keď obrátil hlavu k svojej Matke a povedal: Žena, hľa, tvoj syn (Jn 19, 26). Ale aký výraz mali jeho oči, zaplavené slzami, potom a  krvou a  zatônené blížiacou sa smrťou! Magdaléna v nich márne hľadala oči toho, ktorý na ňu hľadel v Betánii…

Taký bol podiel Márie Magdalény na Kristovom umučení, na poslednom akte Božieho odpustenia, ktorý, hoci trval len chvíľu, bol ťažším zadosťučinením ako celý život v pôste, bdení a sebadisciplíne. V jej vnútornej púšti azda neprešiel deň, aby znovu neprežívala vrcholné hodiny ľudských dejín, ktoré boli i jej kalváriou…

Tento úryvok pochádza z knihy Vnútorná pustovňa, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.