Karmel: Cesty modlitby

Teš sa, pláň a pustatina, plesaj, púšť, a rozkvitni sťa jesienka! Prekvitať bude a plesať, áno, zaplesá, zajasá, bude jejdaný skvost Libanonu, nádhera Karmelu a Sárona. Izaiáš 35, 1-2

Hora Karmel – jej názov znamená vinica alebo ovocný sad – sa stala symbolom duchovných výstupov, ktorých vrcholom je spočinutie v Bohu v rozkoši dokonalého zjednotenia. Sväté písmo opisuje Karmel ako úrodné, malebné miesto (porov. Jer 2, 7), ktorého pôvab a plodnosť poukazujú na Pannu Máriu: Sťa Karmel tvoja hlava na tebe (Pies 7, 6). Izaiáš vychvaľuje jeho krásu (porov. Iz 35,2), kým Boh jeho spustošenie robí prorockým výjavom odplaty, ktorú chystá bezbožným. Veľkolepá hora bude obnažená (porov. Iz 33, 9), jej vrchol vyschne (porov.Am1, 2), celá jej nádhera uvädne (porov. Nah 1, 4). Existuje len jeden vrch, ktorý sa svojou majestátnosťou vyrovná Karmelu, a ním je Libanon (porov.Iz 35, 2). Bohatstvo Karmelu predstavuje dušu, ktorá v kontemplácii požíva plnosť radosti.

Takáto duša má stredobod záujmov v prorockej udalosti, keď sa na Eliášovu modlitbu objavil obláčik, aby ukončil sucho a hlad oživujúcim lejakom (porov. 1 Kr 18, 41-45). V Eliášovom odchode k potoku Karit (porov. 1 Kr 17, 3-4), v očistení Karmelu od kultu Bála a v následnom životodarnom daždi (porov. 1 Kr 18, 20-46) je zjavný predobraz etáp, ktorými pustovník prechádza stúpajúc po ceste modlitby.

Čo hľadáš v úteku zo sveta, dokonca aj zo sveta cenobitského? Prečo chceš žiť v cele, nič nevidieť, nič nepočuť, nič nehovoriť, ak nie preto, aby si mohol slobodne nadviazať priamy kontakt s Bohom a zhovárať sa s ním tak často a plynulo, ako je to pri ľudskej krehkosti možné?

Lebo práve to je modlitba: synovský a  dcérsky rozhovor s Bohom v sebadarovaní a v slobode vnuknutých láskou. Cela bez modlitby nie je ničím iným ako väzením alebo kuticou samotára. Je to púšť v  hanlivom zmysle slova, vyprahnuté miesto, kde duša neplodne chátra.

Pustovník je človekom modlitby, ktorá je preňho životnou nevyhnutnosťou a základnou potrebou.

Dávaj si pozor, aby si nezblúdil na nesprávne chodníčky. V tvojej samote by bolo hotovým nešťastím, keby si sa stal modlitebným verklíkom alebo uvraveným obhajcom každého nového prípadu, ktorý sa objaví v titulkoch. Láska skôr chváli ako požaduje: v Modlitbe Pána, obete svätej omše, svätom ofíciu sú viac než splnené všetky tvoje priania. Bolo by smutné, keby si svoje osobné stretnutia s Bohom premenil na obchodné schôdzky – veď tvoje srdce má vyššie ciele a Boh má s tebou vznešenejšie plány.

Bude ti trvať dlhší čas, kým ho pochopíš takého, aký je. Ale pustovník, ktorý si vystačí s cudzími výkrikmi radosti, hoci aj vznešene znejúcimi prejavmi svätých, je hoden poľutovania. Lebo on sám má za úlohu nadobúdať, čo ich pohlo k  takým vrúcnym zvolaniam.

Nič nie je osobnejšie a také nemožné zdieľať ako pravá modlitba. Ona je jazykom, ktorým hovorí, alebo tichým postojom, ktorý zaujíma jedinečná duša v prítomnosti jej Stvoriteľa a Otca. Je spontánnou reakciou srdca na to, že je v jeho blízkosti. Srdce sa nedá požičať ani vypožičať: čo by si iní ľudia mysleli, cítili alebo vraveli, môže vyburcovať našu strnulosť, povzbudiť našu plachosť, ale nikdy nie dať primeraný výraz našim emóciám. Boh ukazuje blahosklonnosť podľa spôsobu, akým si vykladá našu krívajúcu úprimnosť, ale pravdivosť našich vlastných spôsobov, akými sa vyjadríme, by mu priniesla väčšiu slávu. Na ľudskej úrovni sa nám kladie večná otázka: Naozaj ma miluješ?

Ak pustovník nie je zamilovaný do Boha, nikdy sa nenaučí modliť. Odložiac modlitebnú knihu sa cíti celkom stratený a nikdy sa neodváži na dlhé mlčanie, v ktorom sa duša pasívne vystavuje lúčom Božej lásky.

Modlitba patrí do poriadku viery. Ak hľadáš citové uspokojenie v živom vedomí jeho prítomnosti, ktoré by ti vypälo hruď a  zrýchlilo tlkot srdca, nebude trvať dlho a  modlitba ti odpadne od srdca. Jedine vierou môžeme vnímať Boha, ktorý prebýva v našej duši; preto každý náš ďalší krok musí byť úkonom viery. Bez tejto vnútornej konfrontácie s  Pánom, ktorá nám odhalí, kto je on a kto sme my, nie je možná žiadna modlitba. Všetky pravdy, ktoré ovplyvňujú jeho vzťah s  Bohom, musia na strane pustovníka zostať vždy jasné a nikdy ich nesmie nič zakaliť.

Na tento účel pustovník uzná za nevyhnutnú modlitbu „lectio divina“, lebo viac ako ktokoľvek iný musí vedieť o  Božom „správaní“, ak máme použiť výraz svätého Tomáša. A žiadna kniha ho o ňom nepoučí lepšie ako Sväté písmo, kde nám Boh hovorí o sebe a zjavuje nám svoju prirodzenosť. Čo počuješ, je jeho hlas. A môže byť niečo podmanivejšie, niečo sladšie ako hlas toho, koho milujeme? Klope na dvere tvojho srdca volajúc: Otvor mi! (Pies 5, 2), jeho hlas púšťou otriasa (Ž 29, 8).

Slovo, ktoré sa stalo telom, a  Eucharistia, ktorú prijímaš každé ráno, je tiež písané slovo, on prítomný v Biblii, ktorý ťa zaplavuje svojím svetlom. Rozpráva ti o  vznešenej  kráse lásky, o jeho dobrote, o jeho plánoch, o udalostiach, ktoré ho naklonili k tvojej ničote. Kým teologické traktáty akoby sa bavili o niekom neprítomnom, jediné slovo Písma ti dáva počuť zvuk milovaného hlasu.

Kiež by si sa stal nenásytným po Písme, čo je len iný spôsob, ako povedať: smädný po Bohu. Keď ho otvoríš, priložíš pery k  prameňu, ktorý podľa svätého Gregora Naziánskeho „sám žízni po tom, aby si sa z neho napil“.

Čítaj Bibliu s pokorným, jednoduchým srdcom, ktoré učenosť neobrátila na skalu. V nej sa Boh prihovára svojim maličkým, chudobným, ktorí chvália jeho meno (porov. Ž 74, 21) a ktorým on pripravuje domov (porov. Ž 68, 7).

Tento úryvok pochádza z knihy Vnútorná pustovňa, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.