Deti − najväčšie požehnanie rodiny

Materinská láska je veľmi dôležitá pri formovaní emocionality a citlivosti dieťaťa. Na druhej strane otcovská láska chráni dieťa pred zablúdením vo svete hodnôt. Z knihy Posledný boj o rodinu vám prinášame rozhovor s Jacekom Pulikowským, zakladateľom Združenia katolíckych rodín Poznaňskej arcidiecézy, rodinným poradcom a autorom kníh o manželstve a rodičovstve. V rozhovore sa vyjadruje k téme rodičovstva a jasnými slovami pomenúva aj problémy, ktorým dnes rodičia čelia.

Sú deti cieľom manželstva?

Jacek Pulikowski: Tí horlivejší by pravdepodobne odpovedali, že cieľom manželstva je mať veľa detí, že to nariaďuje Cirkev. To však nie je pravda. Keďže Cirkev očakáva, že rodičia budú v tomto smere obozretní i veľkorysí, neudáva žiadne číslo. Deti sú síce cieľom manželstva, ale nie tým najdôležitejším. Na druhej strane, hlavným účelom manželstva je to, čo je cieľom pobytu človeka na tomto svete, a  to spása. Ak sa niekto rozhodne pre manželstvo, cestou jeho spásy je manželstvo − ale nie mučeníctvo, ako to praktizujú niektorí ľudia. „Cieľom manželstva je spoločná cesta k svätosti budovaním spoločenstva osôb podľa vzoru spoločenstva božských osôb.“ Toto sú už spomínané slová Jána Pavla II. Vráťme sa však k otázke. Deti sú skutočne dôležitým, hoci nie najdôležitejším cieľom manželstva. Manželstvo medzi mužom a  ženou je jedinou oblasťou, kde je možné odovzdávať život v  láske a  vychovávať človeka k  hodnotám. A  keďže len láska je zdrojom šťastia, je potrebné vychovávať deti najmä k láske, k schopnosti milovať. Žiaľ, v súčasnosti sa na to výchovné programy nezameriavajú.

[…]. Kedysi bolo toto presvedčenie skutočne rozšírené. A je to tak správne. Dnes sa deti stali rozmarom. Teraz jedno, päťročná prestávka, výlet do zahraničia, dom, auto a nakoniec možno druhé dieťa. Ale musí to byť dievča s modrými očami a kučeravými blond vlasmi. Ľudia si z dieťaťa robia ďalší tovar, ktorý vlastnia. Aby susedia videli, že môžeme mať deti − budeme mať jedno a to nám bude stačiť, pretože máme predsa svoju prácu, povinnosti a záujmy. Zabúdajú, že dieťa je záväzok. Cirkev nás poučuje, že manželské páry by mali byť pri rozhodovaní o ďalších deťoch obozretné i veľkorysé. Rozvážnosť v tomto smere našim súčasníkom nechýba, ale s veľkorysosťou pri odovzdávaní života je to horšie. Je dôležité, aby obaja rodičia absolútne akceptovali každé počaté dieťa bez ohľadu na to, či bolo plánované, chcené, zdravé, choré, počaté v správom čase alebo nie. Zdá sa, že ľudia na to úplne zabudli, aj keď sa naďalej hlásia k viere. Myslím si, že veriaci človek by mal poznať aj učenie Cirkvi o rodine. Chcel by som však povedať ešte jednu vec. Už sme hovorili o tom, že manželstvo je Boží nápad. A v tomto nápade sa skrýva potenciálna lavína šťastia. Najhlbší vzťah, aký môže existovať medzi človekom a  človekom, je vzťah medzi mužom a ženou. A len v tomto vzťahu má odovzdávanie života zmysel. Na druhej strane vzťah rodič − dieťa je ďalším vzťahom lásky, ktorý by mal fungovať alebo prinášať šťastie počas celého života. Keď sa jedno dieťa stratí, je dobré spomenúť si na podobenstvo o stratenej ovci. Dobrý rodič hľadá toto dieťa až do vyčerpania. Nezáleží na tom, že má niekoľko zdravých detí, „takých, aké treba“. Stratené dieťa je pre rodiča veľkou bolesťou. A aj keď otec povie, že to dieťa ho nezaujíma, že sa ho dokonca zriekne, bolesť v ňom vždy zostane. Deti sú otvorenou studňou šťastia. A s rastúcim počtom detí sa tento potenciál šťastia zväčšuje. Dnes sa otvorenosť životu úplne vytratila. Počet potenciálnych šťastlivcov v rodinách klesá.

Ako by mal vyzerať vzťah rodičov s dieťaťom?

Jacek Pulikowski: V prvom rade by to mal byť vzťah lásky na celý život. Iný bude vzťah s dojčaťom, iný s tínedžerom, iný s tým, kto si založil vlastnú rodinu, ale vždy by to mal byť vzťah lásky, a teda vzťah, ktorý prináša šťastie. Aj vzťahy s inými ľuďmi by mali byť vzťahmi lásky prinášajúcimi radosť a šťastie. Po deťoch máme milovať rodičov a svokrovcov. Rodičov podľa prikázania a svokrovcov, ako často hovorím, prijímame a milujeme s výhodou inventára. Ďalší rodičia, ktorých môžeme milovať. Na rodičov si zvykáme od narodenia (presnejšie od počatia), zatiaľ čo tých druhých dostaneme už ako dospelí. Niekedy je to s nimi ťažké, ale je to pre nás opäť šanca rásť a musíme k tomu pristupovať ako k výzve. Chlapom, ktorí majú problémy so svokrovcami hovorím: „Správaj sa k svojej svokre ako k posilňovni. Nemusíš si ani kupovať permanentku, príde sama. Ideš do posilňovne, dvíhaš činky a neplačeš, že sa potíš a trápiš. Zámerne si na činku naložíš kilogramy navyše. Takto sa správaj k svojej svokre. Napadne ťa a ty jej podáš čaj. Zopakuje útok a ty pridáš koláč. Trénuješ tak svoju psychickú odolnosť. Aj keď ťa očividne provokuje.“ Tento postoj spôsobuje osobný rast a rozširuje schopnosť milovať. Potom sú tu ďalší ľudia, ktorých máme milovať. Všetkých, dokonca aj svojich nepriateľov.

K tomu nás vyzýva Ježiš.

Jacek Pulikowski: A prečo? Pretože láska k druhým má byť pre nás zdrojom šťastia. Mali by sme všetkých milovať a priať im dobro. Všetkých, vrátane našich nepriateľov. A priať dobro nepriateľom vôbec nie je hrdinstvo. Ak nepriateľom želám, aby ich pohltilo peklo, nesprávam sa ako kresťan. Na druhej strane, ak im želám, aby sa obrátili a konali dobro, aby ma prestali trápiť tým, že mi robia zle, je to úplne sebecká láska. O čo mi ide? Ak je v srdci človeka nenávisť voči komukoľvek na svete a s ňou spojená neschopnosť odpustiť, človek sa zničí. Láska k nepriateľom nás otvára plnosti šťastia.

Opakujem: v  medziľudských vzťahoch lásky, ktoré dávajú človeku pocit šťastia, musí byť poriadok. Na prvom mieste sú manžel a manželka, potom deti, ďalej rodičia a svokrovci a nakoniec ostatní ľudia, medzi ktorými si, našťastie, môžeme vybrať tých, s ktorými sa cítime dobre, a vyhýbať sa tým, s ktorými sa dobre necítime. Dokonca ani súrodenci už nie sú v povinnej oblasti. Všetky medzigeneračné problémy pramenia z toho, že nedokážeme udržať tento poriadok. Mamička príliš investovala city do detí a manžela odsunula na vedľajšiu koľaj. Celkovo sa tomu nemožno čudovať, pretože manžel je „ťažký prípad“ na investovanie citov, zatiaľ čo dieťa je také úžasné. Je ľahké zamerať sa na deti. Robí to veľa žien, dobrých, bezúhonných žien. Bohužiaľ, city víťazia nad rozumom. Keď takéto deti v dospelosti odídu z domu, matka je vydesená, pretože stráca zmysel života. Najdôležitejší muž v jej živote, jej syn, ju opustí a ona zostane doma s citovo odcudzeným manželom. Môže sa stať hroznou svokrou. Ak však v tejto hierarchii lásky zachováme poriadok − najprv manžel, potom deti −, máme veľkú šancu na mimoriadne šťastie. Samostatnou oblasťou je šťastie vo vzťahu s Bohom. Žijeme preto, aby sme boli šťastní tu aj na druhej strane. Ľudia však uverili svetu, a ten podľahol zlému duchu, ktorý mu nahovára, že naše šťastie nám zabezpečí úspech, kariéra, peniaze, ba dokonca aj lotroviny a hriechy. Zamieňajú si pojem potešenie s pojmom šťastie.

Dnes ľudia veľmi často hovoria o rovnakých rolách v rodine − nie o rolách vyplývajúcich z prirodzenosti, ale o tom, aby sa rovnosť chápala v zmysle: so všetkými povinnosťami a úlohami sa delíme na polovicu.

Jacek Pulikowski: Zopakujem to: podľa môjho názoru je to úplná hlúposť. Žena a muž majú v oblasti výchovy úplne odlišné prirodzené predispozície, pretože majú odlišné úlohy. Ján Pavol II. o tom hovoril vo svojich stredajších katechézach počas piatich rokov od začiatku svojho pontifikátu. Boli vydané v knihe s názvom Ako muža a ženu ich stvoril. V nej predstavil celú teológiu tela a ukázal, že žena bola stvorená, určená, vybavená na iné úlohy ako muž. Ona na materstvo, on na otcovstvo. Samozrejme, existuje určitá zameniteľnosť. Muž dokáže umyť riad rovnako dobre ako žena.

Áno, ale to nie je rola, len činnosť, ktorú treba vykonať.

Jacek Pulikowski: Presne tak. Prsia muža nemôžu dojčiť. Narúbať drevo, ak je zdravý, by mal určite manžel. Podľa mňa by to nemala robiť manželka. Upozorňuje na to napríklad mužský hormón sily − testosterón. Sú isté funkcie, v ktorých je šikovnejšia žena a také, ktoré lepšie zvládne muž. Zavedenie spravodlivosti vo forme rovnosti je obyčajná hlúposť. Je to tak, ako keby sme mali prinútiť pilota, aby si vymenil rolu s letuškou uprostred letu, pretože by to bolo spravodlivé. Nie. On je určený a vycvičený na to, aby pilotoval lietadlo a ona sa stará o cestujúcich a bezpečnosť na palube a podáva nápoje. Nech letuška robí to, čo jej náleží a nech pilot robí to, čo prislúcha jemu. Len nech je každý z nich ocenený za svoju prácu.

Úryvok pochádza z knihy Posledný boj o rodinu, ktorú nájdete na Zachej.sk.