Prijatie uzdravenia a nádeje v Cirkvi

„Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?“ (Lk 15,4). Pri uvažovaní nad týmito nadčasovými slovami Písma sa nemožno vyhnúť ich súvislosti s rozprávaním o odchode z Katolíckej cirkvi. Je to rozprávanie, ktoré poznajú mnohí – priateľ alebo člen rodiny, možno predtým vytrvalý člen farnosti, ktorý však teraz chýba. Ako členovia Cirkvi sa boríme s dojemnou bolesťou, keď sme svedkami toho, ako sa naši bratia a sestry vzďaľujú od Pravdy.

Vynára sa hlboká otázka: Ako zostať spojený s hlavou bez toho, aby sme boli súčasťou tela? Je to otázka, ktorá odhaľuje vnútorné spojenie medzi Kristom, Ženíchom, a Cirkvou, jeho nevestou. Toto spojenie je charakterizované očisťovaním a posväcovaním, ako sa píše v Ef 5,25 – 27. Metaforický obraz Krista očisťujúceho Cirkev vodou a slovom nádherne zdôrazňuje posvätnosť a nepoškvrnenosť manželského zväzku.

Uznanie skutočnosti, že katolíci sú zranení členmi Cirkvi (či už duchovnými alebo laikmi), podnecuje k hlbšej kontemplácii a je absolútne nevyhnutné. Zotrvanie v Katolíckej cirkvi však nie je zakorenené v omylnosti jej členov, ale v hlbokej viere v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev – miesto úplnej pravdy. Napriek tomu je skľučujúce, že tí, ktorí sú poznačení činmi spoluveriacich, sa vzďaľujú od sviatostí, najmä od Eucharistie.

Osobné svedectvá o znášaní bolesti a zrady v mystickom tele Krista vyvolávajú hlboké protiklady. Napriek ťažkým zraneniam sa neochvejná oddanosť Pravde a vykupiteľskej obeti Ježiša na kríži stáva pevnou kotvou. Ide o dôverné uznanie Otca, ktorý dáva svojho jednorodeného Syna za krehkú a hriešnu dušu. Je to uznanie, ktoré presahuje osobné utrpenie.

Napriek môjmu vlastnému príbehu plnému bolesti zostáva moja viera neotrasená. Hlboké pochopenie, viera a uznanie Pravdy mi bránia uvažovať o odchode z Cirkvi. Ježiš Kristus, môj Pán a Spasiteľ, sa obetoval na kríži, aby ma vyslobodil z pazúrov hriechu. Otec daroval svojho jednorodeného Syna mne – slabej a padlej duši – a dovolil mu podstúpiť ohavnú smrť na dreve. Táto najvyššia obeť mi zabezpečuje vzkriesenie spolu s ním v posledný deň.

Kontemplácia sa prehlbuje pri pohľade na posvätnú hostiu, hmatateľný symbol božskej lásky. Rozhodnutie zdržať sa drahocenného Kristovho tela a krvi, ktoré sú zdrojom vnútorného uzdravenia, sa skúma vo svetle Otcovej neochvejnej lásky. Vynára sa predstava Krista ako zraneného liečiteľa – transformujúcej sily uprostred osobnej bolesti.

Tipy na knihy:

Uznávam, že pre jednotlivcov, ktorí si prešli ťažkými skúsenosťami v rámci Cirkvi, môže byť vstup do Katolíckej cirkvi emocionálne náročný. Tento pocit veľmi dobre poznám. Po mojom návrate na každodennú svätú omšu po odchode z rehoľného života kvôli zneužívaniu rehoľnými sestrami sa príval sĺz stal mimovoľnou reakciou, ktorá ma premohla. Už len pohľad na rehoľný habit vyvolával neodolateľný impulz k ústupu. Napriek tomu udržiavanie pevného sústredenia na tabernákulum, kde prebýval môj Milovaný, slúžilo ako dojemná pripomienka môjho záväzku voči nemu. Vo chvíľach hlbokého zlomeného srdca a pocitu úplného a absolútneho pohoršenia z členov Cirkvi toto posvätné spojenie vydržalo.

Pri uvažovaní o ceste návratu odpadnutých katolíkov, najmä tých, ktorí sú poznačení členmi Cirkvi, kontemplatívna optika odhaľuje odlišný prístup. Podpora, empatické počúvanie a vrúcne modlitby sú uznané ako základné zložky cesty späť domov. Zodpovednosť sa rozširuje na sprostredkovanie pochopenia bezhraničnej Božej lásky a uistenie zranených duší, že Kristus trpezlivo očakáva ich návrat.

Obetujme preto úprimnú a vrúcnu modlitbu za tých, ktorí sa už nepovažujú za katolíkov, najmä za tých, ktorí nesú jazvy Kristovho mystického tela. Nech božský čas zariadi ich návrat a uvedie ich späť do náručia Cirkvi – svätyne vykúpenia a milosti.

Autorka: Christina M. Sorrentino

Článok bol prvýkrát publikovaný dňa 18. 3. 2024 na portáli Catholic Exchange.