Ježišu, dôverujem ti!

Základom prijatia posolstva Božieho milosrdenstva a pobožnosti k Božiemu milosrdenstvu je túžba žiť spiritualitu dôvery. Nič sa dnes od katolíkov nevyžaduje viac, ako dôverovať Ježišovi a Cirkvi, ktorú založil. V dnešnej dobe mnohí tvrdia, že milujú Ježiša a považujú sa za katolíkov, ale nemajú dôveru v Ježiša ani v jeho Cirkev. Verím, že preto chcel na spodnú časť Obrazu Božieho milosrdenstva uviesť práve výrok: Ježišu, dôverujem ti. Mohlo tam byť „Ježišu, milujem ťa“, „Ježišu, velebím ťa“ alebo „Ježišu, chválim ťa“, ale Ježiš sa vyjadril jasne. Želá si slovo dôverujem. Bez dôvery sa mu naozaj nemôžeme oddať. Práve dôvera v Ježiša skúša silu našej lásky, veleby a chvály.

Dôverovať znamená mať v niekom istotu. Ak rozdelíme anglické slovo confi dence („istota“ alebo „dôvera“), jeho význam sa pozmení na „s vierou“. Dôvera v Boha teda predstavuje živú vieru. Preto v niektorých románskych jazykoch sú nápisy pod Obrazom Božieho milosrdenstva takého: Gesu, confi do in te (po taliansky); Jesús, en ti confío (po španielsky); Jesus, j’ai confi ance en toi (po francúzsky). Mať živú vieru v Ježiša znamená dôverovať Božiemu prozreteľnému plánu aj napriek nepríjemnostiam a nepohodliu. Katolíci dnes potrebujú tento zásadný aspekt viery viac než kedykoľvek predtým.

Žijeme v dobe, ktorá ľuďom káže, aby nedôverovali Ježišovi a Cirkvi, ktorú založil. Deti sa, napríklad, v škole učia, že mnohé dogmy židovsko-kresťanskej viery sú mýty, že Biblia obsahuje množstvo chýb a napísali ju prehistorickí homofóbovia, že Katolícka cirkev je človekom vytvorená utláčateľská inštitúcia, ktorá nenávidí ženy. Ak by ste dnes mali tú smolu a museli by ste mať hodiny náboženstva na sekulárnej (vysokej) škole, takéto nezmysly by ste počúvali neustále, možno aj denne.

Najviac nedôvery v Ježiša a jeho Cirkev vštepujú ľuďom médiá. Každý rok okolo Vianoc a Veľkej noci zhromaždia „odborníkov“ spochybňujúcich historickú pravdivosť Ježiša Krista a morálne zásady Cirkvi, ktorú založil. Svojou revizionistickou históriou a smiešnymi teóriami o tom, ako vzniklo stvorenie, Biblia a Cirkev, sa vysmievajú Božiemu zjaveniu. Človek sa dnes z amerického kanálu History Channel dozvie len veľmi málo faktov z dejín. Médiá by v rebríčku dôveryhodnosti uprednostnili skôr malých zelených mužíčkov a ufónov než Desatoro a zdravý rozum.

Žiaľ, takáto mentalita sa vkradla aj do Cirkvi. Teológovia dnes strácajú čas diskusiami o pravdepodobnosti toho, že by sa mimozemšťania dali pokrstiť a privítali by sme ich ako našich „medzigalaktických bratov a sestry“. Toľká prízemnosť! Podľa môjho názoru sa tam vonku nenachádza nič okrem hromady veľkých kameňov a jediná mimozemská bytosť, ktorá nám má robiť starosti, je Satan. On je ten, kto vás chce uniesť a vštepiť do vás nedôveru voči Bohu a jeho Cirkvi, a tak vás navádza na to, aby ste verili ohromne fascinujúcim médiám, ktoré rozprávajú o tom, ako nebeskí návštevníci postavili pyramídy, ako je peklo výmyslom organizovaného náboženstva a aké „tajnosti“ má Vatikán. Satanove dômyselné fi nty nútia ľudí spochybňovať Boha, Božie zjavenie a jeho Cirkev. Kvôli diablovmu dymu ľudia strácajú smer, prevláda v nich zmätenosť a prestávajú dôverovať Ježišovi i Cirkvi. A to napriek tomu, že nás pred tým varovali.

29. júna v roku 1972 mal svätý pápež Pavol VI. homíliu o tom, ako modernému človeku chýba dôvera v Boha a v jeho Cirkev a vyjadril sa, že do Cirkvi prenikol Satanov dym. Tento veľkolepý výrok pochádza od Kristovho nástupcu! Osobne musím povedať, že tieto jeho slová mi pomáhajú zotrvať v pokore, pretože 29. júna 1972 som sa narodil! Zásah! Tak či onak, takéto odvážne vyjadrenie pápeža je vážna vec. Satan, prirodzene, neriadi Cirkev a nikdy ju nemôže zničiť alebo poraziť pomocou zla. Niet však pochýb o tom, že mnohí ľudia majú zmätok v tom, čomu veriť, k čomu sa hlásiť a ako sa správať. A akoby aj nemali, keď drvivá väčšina seminaristov sa za posledných štyridsať rokov učila, že Biblia je zastaraný mizogýnsky dokument (nepriateľský voči ženám), prechod cez Červené more počas Exodu umožnil prírodný jav (odliv), že Mojžiš a väčšina starozákonných prorokov neexistovali, že Evanjelium podľa Matúša nenapísal Matúš a mnohé zo zázrakov v Novom zákone, dokonca aj tie, ktoré vykonal Ježiš, sú len výsledkom prekrútenia neskorších autorov. Keď sa od seminaristov vyžaduje, aby čítali knihy „vzdelaných učencov“, ktorí tvrdia, že Katolícka cirkev má „tajomstvá“, ktoré nechce odhaliť verejnosti, lebo inak by odkryla „skutočnú“ tvár kresťanstva a to by ich oslobodilo od hierarchickej štruktúry Cirkvi, kňazi sa rovnako ako laici učia Ježišovi a jeho Cirkvi príliš nedôverovať.

Nesmieme však zabudnúť na to, že zmätenosť tvorí len dym. Nakoniec sa vyjasní. Satan nikdy Cirkev nepremôže. Cirkev predstavuje nedobytnú bojovú pevnosť! Faktom však ostáva, že žijeme v ére, v ktorej ľuďom chýba dôvera.

Falošnú „múdrosť“ v dnešnom svete možno zhrnúť do nasledujúcej vety: „Ježišu, nedôverujem ti“. Mnohí sa dnes vzdávajú svojej viery, rozumu a triezveho úsudku. Majú sklon posudzovať veci výlučne podľa zážitku. Ak zažijú niečo príjemné, Boha a jeho Cirkev milujú, no ak okúsia nepríjemnosti, zoskakujú z lode. Dôverovať Ježišovi však znamená dokonale veriť všetkým jeho slovám a bezvýhradne sa naňho spoliehať, nech sa deje čokoľvek.

Dokonca aj postavy Starého zákona nám dávajú zopár lekcií o dôvere. Vezmime si, napríklad, takého Jóba. Po tom, čo príde v podstate o všetko, otrasie svoju vieru a odvážne vyhlási: „Ak znivočí ma, ani sa nezachviem“ (Jób 13, 15). Dôvera v Boha od nás bude vyžadovať niečo v sebe zahubiť. S dôverou sa človek učí žiť v úplnej odovzdanosti Božej prozreteľnosti. Kniha prísloví nám preto radí: „Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj um!“ (3, 5).

Svätá Faustína ako apoštolka spirituality dôvery vo svojom Denníčku (77) cituje z Jóba tú istú stať. Radšej chcela zomrieť, ako by ju mali opantať klamstvá a zmätok – dym – Satana. Raz sa síce nechala podviesť a spálila Denníček, ale odvtedy si dávala pozor, aby sa to viac nezopakovalo. Jej dôvera bola neoblomná a dokazovala to svojou bezpodmienečnou ochotou dať v živote na prvé miesto múdrosť a vedenie Cirkvi. Učenie Cirkvi dokonca uprednostňovala pred zjaveniami, ktoré dostávala.

Nedôverovať Ježišovi znamená podobať sa Satanovi. Preto pri istej príležitosti musel Ježiš pokarhať Petra a nazvať ho satanom (porov. Mt 16, 23). Hoci Peter vedel, kto je Ježiš a veril v neho, konal nedôverčivým, Satanovi podobným spôsobom: chcel, aby Ježiš svojmu Otcovi prejavil nedôveru a sňal si snubný prsteň kríža. Ježiš však svojmu nebeskému Otcovi dôveroval až na smrť. Peter si potreboval vybudovať takú istú dôveru v Ježiša. Ako vieme, nakoniec ju získal a nechal sa z lásky k nemu ukrižovať.

Tento úryvok pochádza z knihy Pod ochranným plášťom Márie, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.